Prepis | 1. prednáška: Od Veľkej hospodárskej krízy ku globálnej finančnej a ekonomickej kríze - Univerzita pre moderné Slovensko

Dnešnú prednášku chcem venovať krátkemu opisu a zhodnoteniu cesty, po ktorej sa svet (predovšetkým vyspelé krajiny západnej Európy a USA) vydali po Veľkej hospodárskej kríze, najmä však po druhej svetovej vojne. Budeme sa na túto otázku pozerať najmä cez prizmu úlohy štátu v ekonomike.

Z ekonomického hľadiska o sile a úlohe štátu v tej ktorej krajine najlepšie vypovedá ukazovateľ podiel verejných výdavkov na hrubom domácom produkte (HDP). Tomuto ukazovateľu sa hovorí aj miera prerozdeľovania, pretože hovorí o tom, akú časť bohatstva, ktoré sa v krajine za rok vytvorí, ponecháva vláda ľuďom a podnikom a akú im najmä cez dane odoberá na financovanie verejných výdavkov. V predchádzajúcich prednáškach sme si vysvetlili, čo to HDP je a prečo je dôležitá jeho výška, ale najmä jeho rast.

V krajinách s nižšou mierou prerozdeľovania hrá štát menšiu úlohu, v krajinách s vyššou mierou prerozdeľovania zohráva zas vyššiu úlohu v živote spoločnosti, podnikov aj jednotlivcov.

Tento ukazovateľ sa pred krízou v roku 2008 pohyboval od úrovne cca 35 % v krajinách ako je USA, Slovensko, Bulharsko a Rumunsko cez úroveň okolo 43 % v Nemecku a Česku až po vyše 50 % v krajinách ako Dánsko, Švédsko, Francúzsko, Belgicko. Počas krízy, ale aj po nej, sa dokonca miera prerozdeľovania ešte zvýšila, čo je dané ako poklesom HDP, tak aj rastom (alebo aspoň nižším poklesom) verejných výdavkov.

Ako je zrejmé, s mierou prerozdeľovania úzko súvisí miera zdanenia, krajiny s nižšou mierou prerozdeľovania majú nižšie dane a naopak.

Ak by sme chceli jednoducho charakterizovať, čo sa stalo v ekonomike vo vyspelých krajinách od Veľkej hospodárskej krízy (VHK) do súčasnosti, tak by sa to dalo zhrnúť do tohto konštatovania – významnou mierou vzrástla úloha štátu v ekonomike.

Najlepšie o tom svedčia historické tabuľky. Pred VHK, v roku 1927, bola miera prerozdeľovania v USA 11,2 %, v roku 2008 už 36,9 %. Vo Veľkej Británii toto číslo stúplo za to isté obdobie z 29,5 % na 47,5 %.

Aké boli príčiny takéhoto vývoja? Najdôležitejšie boli tri – víťazstvo komunizmu v Rusku, svetové vojny a ich dôsledky a víťazstvo keynesiánskej ekonomickej doktríny v praktickej politike po Veľkej hospodárskej kríze.

V roku 1917 získali komunisti v Rusku násilím moc a začali budovať socializmus. Podľa oficiálnej propagandy spravodlivú spoločnosť postavenú na zrušení vykorisťovania a rovnosti všetkých ľudí. V skutočnosti išlo o popretie slobody v politickej aj ekonomickej oblasti. Všetko vlastníctvo bolo znárodnené, konkurencia a trh boli zakázané, politické strany s výnimkou komunistickej postavené mimo zákon. Napriek tomu, že išlo o zločinný režim, ktorého počet obetí sa v samotnom Sovietskom zväze odhaduje na 20 miliónov (a vo svete okolo sto miliónov), nie bezvýznamná časť svetovej verejnosti ho považovala za spravodlivý a príťažlivý. Ako to bolo možné? Neexistoval internet ani slobodné cestovanie do komunistických krajín, sovietska propaganda pracovala na plné obrátky a svoju úlohu zohrali aj pomýlení, často však aj Sovietmi kúpení ľavicoví intelektuáli.

Svetové vojny tiež zohrali dôležitú úlohu pri zvyšovaní vplyvu štátu v ekonomike a spoločnosti. Vojnový stav, v ktorom sa krátko po sebe dvakrát ocitli takmer všetky vyspelé krajiny sveta, vyžadoval rast úlohy štátu. Mobilizácia, vojnová výroba, obmedzenie slobody podnikania, zvýšenie daní, to boli nevyhnutné opatrenia. Vojna však znamenala aj obrovské náklady, rast štátneho dlhu, a teda aj problémy s návratom daní a prerozdeľovania na pôvodnú úroveň po jej skončení.

A napokon, VHK a triumfálny nástup keynesiánskej ekonomickej politiky, ktorá ovládla hospodársku politiku vyspelých krajín na ďalších päťdesiat rokov a s istou prestávkou medzi rokmi 1980 až 2010 sa vrátila aj dnes, a to najmä v USA.

VHK bola krízou dovtedy nevídanou. V USA medzi rokmi 1929 – 1933 poklesla priemyselná výroba o 46,8 %, miera nezamestnanosti dosiahla 25 %, skrachovalo 40 % bánk. S podobnou silou kríza zasiahla aj Európu. Svetová ekonomika sa až do druhej svetovej vojny z tejto krízy úplne nespamätala, aj keď najhlbšie dno bolo dosiahnuté v roku 1933. V tejto situácii vydáva John Maynard Keynes v roku 1936 svoje dielo „Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí“. V ňom podal teoretické zdôvodnenie potreby aktívnych vládnych zásahov cez fiškálnu a monetárnu politiku. Zdôrazňoval potrebu aktívnej vládnej politiky a väčších zásahov štátu do ekonomiky. Za príčinu kríz považoval neadekvátny agregátny dopyt, ktorý navrhoval zvyšovať udržiavaním nízkych úrokových sadzieb a fiškálnymi stimulmi, napríklad aj vyššími deficitmi a financovaním verejných investícií, verejných prác a podobne.

Keynesiánska ekonomická teória sa stala bezpochyby najvplyvnejšou ekonomickou školou dvadsiateho storočia a významne ovplyvnila nárast úlohy štátu v ekonomike. Vplyv tejto školy však pretrval až dodnes, o čom najlepšie svedčí skutočnosť, že americký FED a aj americká vláda sa počas globálnej finančnej krízy správali presne podľa tejto teórie.

Vyššie popísané faktory (rozmach komunizmu, vojny a nástup keynesiánstva) viedli po druhej svetovej vojne k nárastu úlohy štátu v takmer všetkých vyspelých krajinách, aj keď v USA v menšej miere ako v Európe. Expanzia komunizmu do strednej a východnej Európy a Číny tieto tendencie ešte urýchlila a prehĺbila. Začal sa presadzovať štát blahobytu (welfare state), čo je koncepcia presadzujúca aktívne zásahy štátu do národného hospodárstva a sociálneho života spoločnosti s cieľom zabezpečiť všeobecný blahobyt.

Veľké podniky, najmä energetické, boli v mnohých krajinách zoštátnené a štát preberal čoraz väčšiu úlohu v sociálnom zabezpečení, dôchodkovom systéme a zdravotníctve. Štátu blahobytu sa zvykne hovoriť aj opatrovateľský štát. Na to, aby štát vedel všetky tieto služby zabezpečovať, potreboval prostriedky, ktoré získaval predovšetkým zvyšovaním daní, ale aj zvyšovaním zadlženia – explicitného, ale aj implicitného. Takýto systém fungoval v Európe pomerne úspešne desaťročia, najmä preto, že miera globálnej konkurencie bola omnoho menšia, ako je dnes. Ako sme si vysvetlili v prednáškach prvého trimestra, nová éra globalizácie so silným rastom globálnej konkurencie nastala až začiatkom deväťdesiatych rokov vďaka pádu komunizmu a rozvoju internetu. Koncom sedemdesiatych rokov však už narážala expanzia štátu blahobytu v mnohých krajinách na svoje hranice rastu a muselo dôjsť k čiastočnej zmene. Nasledovali zmeny oslabujúce vplyv štátu a prerozdeľovanie (Thatcherová vo Veľkej Británii, Reagan v USA), alebo aspoň čiastočne reformujúce sociálne systémy tak, aby sa znížila miera zneužívania systému (Švédsko, Dánsko). Neboli to však žiadne zásadné zmeny, štát blahobytu pretrval, o čom svedčí napríklad fakt, že miera prerozdeľovania sa síce vo viacerých krajinách čiastočne znížila, ale väčšinou len dočasne, ako o tom svedčia aj údaje v nasledovnej tabuľke.

A potom prišla v roku 2008 globálna finančná kríza a po nej globálna ekonomická kríza. Tie sú síce viac-menej za nami, ale máme tu novú krízu – dlhovú. O nej v ďalšej prednáške o týždeň.