Prepis | Mimoriadny vianočný blok prednášok na tému: Ako zmeniť Slovensko (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

UPOZORNENIE:Prednáška je dobrovoľná a nie je podmienkou pre absolvovanie trimestra. Prednáška je bez testu.

Milí študenti UPMS,

dovoľte mi, aby som Vám predstavil ďalšiu novinku, ktorú sme si pre Vás s mojimi kolegami pripravili. Veľmi ma teší Váš pretrvávajúci záujem o tento projekt internetového vzdelávania a preto sa popri štandardných, pravidelne sa opakujúcich trimestroch, pokúšame aktuálne ponúkať aj ďalšie produkty, ktoré pracovne nazývame bonusy. Patrila k nim súťaž o najlepšiu esej a s ňou spojená cesta do Bruselu pre najlepších autorov, večera pre výhercov súťaže o najlepšie návrhy zlepšení univerzity, či mimoriadna prednáška ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, alebo ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu. Práve posledne menovaný „bonus“ nás priviedol k tomu, čo Vám chcem ponúknuť teraz. Pôjde o mimoriadny, vianočný cyklus prednášok vybraných autorov na tému „Ako zmeniť Slovensko.“ Myslím, že aj v súvislosti s blížiacimi sa voľbami je to téma nielen zaujímavá, ale aj aktuálna. Prvou prednáškou začnem tento vianočný cyklus ja a po mne by pokračoval Martin Bruncko, po ňom Eugen Jurzyca a záverečnú prednášku bude mať Lucia Žitňanská.

Ako teda zmeniť Slovensko? V akej krajine by sme chceli žiť? A čo všetko je potrebné urobiť a ako by sa to malo urobiť, aby sme dosiahli potrebnú zmenu?

Asi všetci by sme sa zhodli na tom, že chceme žiť v demokratickej, prosperujúcej, bezpečnej, spravodlivej,  zdravej, vzdelanej, kultúrnej a tolerantnej krajine s vyspelými a kvalitnými verejnými službami. Nazvime takúto modelovú krajinu pracovne „moderná krajina“. Ak by ste sa opýtali na vzorové krajiny, tak asi najčastejšie by ste mohli počuť vzory ako je Fínsko, Dánsko, Švédsko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko, prípadne Švajčiarsko, alebo Nórsko.

Tieto krajiny sú síce rozdielne, to čo ich spája je, že asi najviac napĺňajú predstavu o takej spoločnosti, ako je charakterizovaná vyššie a v akej by sme všetci chceli žiť.

Prvým, zásadným a asi najviditeľnejším  rozdielom medzi týmito krajinami a Slovenskom je, že sú to krajiny prosperujúce a bohaté. A bohaté sú najmä preto, že boli a sú dlhodobo prosperujúce. Prvým predpokladom toho, aby sme sa medzi také krajiny zaradili, je potreba dosahovania vysokého, ale aj udržateľného ekonomického rastu. My, ekonómovia zvykneme byť pomerne často obviňovaní zo zjednodušeného, splošteného pohľadu na svet, ktorý vraj redukujeme len na čísla, grafy a peniaze. Je to možno tak, problém je však v tom, že väčšina prívlastkov ideálnej spoločnosti, v akej by sme chceli žiť (modernej spoločnosti), sa nedá dosiahnuť bez prosperity a bohatstva a to sa zase nedá bez vysokého a udržateľného ekonomického rastu. Celkom určite sa to nedá v podmienkach relatívne chudobnej krajiny, akou stále sme. Bezpečnosť, spravodlivosť, zdravie, vzdelanie, kultúra, ale aj demokracia a tolerancia sú do značnej miery podmienené ekonomickou prosperitou a bohatstvom.. A zároveň sú ale tieto atribúty aj predpokladom prosperity. Takže ako von zo začarovaného kruhu? Ako vyriešiť tento rébus? Ako sa stať modernou krajinou, keď nie sme prosperujúcou krajinou a ako sa stať prosperujúcou krajinou, keď nie sme modernou krajinou? Dá sa to vôbec?

Myslím, že sa to dá, avšak vôbec to nebude jednoduché. Obzrime sa najskôr stručne dozadu.

Slovensko má za  sebou vyše dvadsať ťažkých, ale veľmi úspešných vyše rokov postkomunistickej transformácie. Z čiernej diery Európy za Mečiara sme sa stali reformným a integračným lídrom, najmä vďaka dvom Dzurindovým vládam. Aj preto a najmä preto sme v prvom desaťročí tohto tisícročia boli najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v EÚ27. Kým v rokoch 2000 až 2010 bol v rámci EÚ27 priemerný ročný rast  1,3%, na Slovensku to bolo 4,8%. Najmä vďaka tomu sa darilo pomerne rýchlo zvyšovať životnú úroveň a znižovať nezamestnanosť.

Reformy boli založené najmä na tom, aby sme prilákali silných investorov v oblasti masovej priemyselnej veľkovýroby. Po železniciach a pošte patria dnes medzi najväčších zamestnávateľov na Slovensku firmy ako je Volkswagen, Samsung, Kia, Peugeot-Citroen, US Steel, prípadne iné firmy s účasťou zahraničných investorov. Prišli k nám najmä vďaka kvalifikovanej, kvalitnej a relatívne lacnej pracovnej sile, ale aj kvôli stabilnému prostrediu a nízkym daniam.

Asi najväčšou výzvou pre tvorcov ekonomickej politiky všade na svete, najmä však v krajinách, ktoré sa trápia s dlhovou krízou, nízkym rastom a nezamestnanosťou, je nasledovná dilema. Ako zároveň ozdraviť verejné financie, naštartovať ekonomický rast a zabezpečiť rast zamestnanosti. Nie je to ľahké, na prvý pohľad sa to dokonca môže zdať nemožné. Problém je napríklad v tom, že nevyhnutné úsporné opatrenia často vedú k poklesu rastu a aj k poklesu zamestnanosti. Aspoň z krátkodobého hľadiska je to tak určite a to je jedna z hlavných dilem, s ktorými sa dnes musí vysporiadať Grécko, alebo Taliansko.

Práve naše, slovenské reformy sú pritom príkladom, že sa to dá. Ako sme si už uviedli nižšie, mali sme najvyšší rast v celej EÚ27, nezamestnanosť sme znížili z takmer 20% v rokoch 2000 – 2001 na menej ako desať percent v roku 2008, deficit verejných financií z 12,3% v roku 2000 na 1,8% v roku 2007 a verejný dlh z vyše 50% v roku 2000 na menej ako 28% v roku 2008. Zároveň sme boli krajinou, ktorá v tom čase najrýchlejšie znižovala mieru prerozdeľovania a daňového zaťaženia. Podiel verejných výdavkov na HDP sa v tom čase znížil z vyše 50% na cca 35% a daňové a odvodové zaťaženie (daňová kvóta II) z vyše 35% na menej ako 29%.

Vďaka reformám dvoch Dzurindových vlád sme sa stali pomerne silno konkurencieschopní v priemyselnej masovej veľkovýrobe (autá, počítače, televízory). Inak povedané, stali sme sa úspešnou montážnou dielňou Európy. A to vôbec nie je zle, naopak, vďaka tomu desaťtisíce ľudí našlo prácu a vymanili sa z pasce chudoby.

Celkovo teda veľmi úspešný vývoj. V čom je však problém?

Po prvé v tom, že na relatívne úspešné dve Dzurindove vlády nenadviazala Ficova vláda. Reformy našťastie nezrušila, aj keď niektoré (zdravotníctvo a dôchodková reforma) výrazne deformovala. Zhoršilo sa však podnikateľské prostredie, najmä v oblasti korupcie a vymožiteľnosti práva dosť dramaticky. A keď dorazila globálna kríza a došli zdroje z vysokého reformného rastu, začala krajinu rýchlo zadlžovať. Verejné výdavky v krízových rokoch vzrástli za vlády Róberta Fica najrýchlejšie spomedzi EÚ27, aj keď na rozdiel od niektorých iných krajín SR nemusela vynaložiť na záchranu bánk ani jedno euro.

Radičovej vláda v tejto situácii musela začať výrazne šetriť a zároveň naštartovať potrebné zmeny v oblasti podnikateľského prostredia, pružnosti trhu práce, vymožiteľnosti práva, riešenia problémov vo všetkých oblastiach života. V roku 2011 znížime deficit verejných financií o 3,1% HDP, čo je asi 2,2 mld. eur. Je to najrýchlejšie znižovanie štrukturálneho deficitu v dejinách Slovenska a je to naozaj výrazné šetrenie. Nie je to ľahké, ale nie je iná cesta.

Po druhé je problém v tom, že padla vláda, reformy sa zastavili, proces fiškálnej konsolidácie sa spomalil a nemáme istotu, či v potrebných zmenách bude ďalšia vláda pokračovať.

Po tretie je problém v tom, že dlhodobo je koncept  konkurencieschopnej masovej priemyselnej veľkovýroby v našich podmienkach neudržateľný a to dokonca ani vtedy, keby sme tu štyri roky neboli mali excesy Ficovej vlády. Dlhodobá neudržateľnosť takéhoto konceptu je jednoducho daná zostrujúcou sa globálnou konkurenciou. Inak povedané, autá, počítače, či televízory už vedia a ak nie, tak budú vedieť vyrábať v rovnakej kvalite ako my a pri nižších nákladoch, v Číne, Indii, či inde.

Po štvrté je problém v tom, že vonkajšie prostredie, na ktorom sme ako malá, otvorená a prevažne exportujúca krajina závislí, je v omnoho ťažšej situácii, ako to bolo v predchádzajúcej dekáde. Dlhová kríza, kríza eurozóny a hrozba novej globálnej recesie sú veľmi nepríjemnou realitou.

Takže zhrnuté a podčiarknuté, dnes sme v situácii, kedy musíme bojovať o to, aby sme ostali konkurencieschopnou montážnou dielňou, pričom vieme, že do budúcna  vôbec nebude stačiť byť montážnou dielňou.  

Čo teda bude do budúcna rozhodujúce? Čo rozhodne, či budeme mať šancu stať sa modernou krajinou? Stručne povedané, zodpovedná a kompetentná politika. Taká politika, ktorá predvedie v oblasti ozdravenia verejných financií a naštartovania ekonomiky podobný výkon, ako to dokázali Dzurindove vlády, najmä tá druhá v rokoch 2002 až 2006.

Nebude to pritom jednoduché, pretože na rozdiel od tých rokov je omnoho zložitejšia situácia v európskej a svetovej ekonomike. Takže potrebujeme:

Ostať dôveryhodným partnerom v eurozóne a EÚ, čo znamená aj participáciu na nevyhnutných opatreniach na ochranu eura, našej spoločnej meny.

Ozdraviť verejné financie bez toho, aby sme museli zvyšovať celkové daňové a odvodové zaťaženie. Problém je v tom, že pri nízkom raste, prípadne recesii a v situácii, kedy sa vyčerpali možnosti plošných škrtov, sa to nebude dať robiť bez zásadnej zmeny spôsobu fungovania verejného sektora, alebo inak povedané, bez hlbokej reštrukturalizácie verejného sektora. Máme príliš drahý a príliš málo výkonný a neefektívny verejný sektor, ktorý sa stáva brzdou ďalšieho rastu a rozvoja.

Potrebujeme zásadne zlepšiť vymožiteľnosť práva. Potrebujeme zlepšiť vzdelanie, ale aj kvalitu vedy, výskumu, potrebujeme rozvoj vzdelanostnej spoločnosti. Predpokladám, že o týchto témach budú vo svojich prednáškach hovoriť moji kolegovia Martin Bruncko, Eugen Jurzyca a Lucia Žitňanská.