Prepis | 7. prednáška: Japonská kríza - Univerzita pre moderné Slovensko

V predchádzajúcej prednáške sme si ukázali, že rakúska škola považuje za hlavnú príčinu krízy a hospodárskeho cyklu manipuláciu s cenou peňazí zo strany centrálnej banky. A zároveň tvrdí, že ak vláda počas krízy bráni trhom, aby sa vyčistili, tak recesiu len predlžuje. Alebo nahradí jednu bublinu inou, ešte horšou, ktorá skôr či neskôr taktiež praskne. Veľmi výstižný príklad takéhoto správania vlády a dôsledkov, ktoré to prináša, ponúka Japonsko.

Japonsko zažilo obrovský boom najmä v priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ale čiastočne aj rokov sedemdesiatych a osemdesiatych. Vysoký ekonomický rast, rast konkurencieschopnosti, prienik na svetové trhy v oceliarskom a neskôr aj v automobilovom a elektronickom priemysle. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch takmer nikto nepochyboval, že na prelome tisícročí bude Japonsko svetovou ekonomickou jednotkou.

Názory sa rôznili len na to, čo je toho príčinou. Väčšina autorov videla príčinu v tom, že japonský model bol založený na silnej regulačnej úlohe štátu, na štátom podporovaných strategických odvetviach, silnom prepojení politiky, podnikov a bánk. Dnes máme za sebou prvých desať rokov nového milénia, ale prognózy japonskej svetovej jednotky sa nenaplnili. Čo sa stalo? Ako je možné, že japonská ekonomika sa už vyše dvadsať rokov potĺka na okraji recesie a nevyužíva svoj potenciál?

V osemdesiatych rokoch sa v Japonsku nafúkla obrovská bublina. Ceny nehnuteľností vyleteli do astronomických výšok, v krátkom období sa strojnásobili ceny akcií aj pôdy. Na začiatku deväťdesiatych rokov malo Japonsko základné imanie (celková hodnota akcií všetkých podnikov a firiem) v dvojnásobnej výške oproti USA, v krajine s dvojnásobne vyšším počtom obyvateľov aj HDP. A potom bublina praskla a rachot to bol nevídaný. Burza (Nikkei index) sa zrútila z hodnoty 40 000 v roku 1989 na 15 000 v roku 1992, ceny nehnuteľností sa medzi rokmi 1991 – 1998 prepadli o 80 %. Vláda počas celého obdobia od vypuknutia krízy až doteraz robila všetko pre to, aby zabránila čisteniu trhov a udržala existujúcu štruktúru ekonomiky. Úrokové sadzby znížila japonská centrálna banka až na nulu, pumpovala do ekonomiky peniaze cez rôzne záchranné balíčky. Len v priebehu deväťdesiatych rokov bolo schválených desať záchranných balíčkov v hodnote 100 biliónov jenov. Vláda zachraňovala banky a podniky, najmä v stavebníctve a v ťažkom priemysle. Mimochodom, to, aké podniky boli najviac postihnuté recesiou, korešponduje so závermi rakúskej školy, ktorá tvrdí, že umelá úverová expanzia vyúsťuje do neodôvodnene vysokých investícií práve v kapitálovo náročných priemyselných odvetviach.

Keď zlyhali nízke úrokové miery a záchranné balíčky, japonská vláda sa pustila do obrovských verejných investícií, presne podľa vzoru keynesiánskej školy. Budovala nezmyselné a nepotrebné infraštrukturálne projekty a doslova zaliala krajinu betónom. Najvýstižnejšie to popisuje samotný Krugman, ktorý píše, že „v roku 1996 boli japonské verejné investície v pomere k HDP štyrikrát vyššie ako americké. Japonsko rozlialo po svojej krajine také isté množstvo betónu ako USA napriek tomu, že nemá ani polovicu americkej populácie a len štyri percentá amerického územia.“

Okolo roku 2003 začala japonská ekonomika vykazovať isté známky oživenia, čo súviselo najmä s nárastom exportu. Avšak oživenie bolo len mdlé a dočasné a v minulých rokoch sa rast opäť znížil na minimálne hodnoty. Jediný naozaj viditeľný efekt masívnej stimulačnej a intervencionistickej politiky je astronomický nárast vereného dlhu. Ten sa spolu s najrôznejšími „mimorozpočtovými“ zdrojmi vyšplhal až na 200 % HDP a stal sa obrovskou guľou na nohe japonskej ekonomiky. Japonsko je dnes najzadĺženejšou krajinou medzi vyspelými ekonomikami.

Rakúska škola to vidí tak, že japonská vláda urobila v rámci svojho dvadsať rokov trvajúceho boja proti recesii prakticky všetko, od čoho táto škola odradzuje. Obrovské zdroje sú tak uväznené v nevyhovujúcej štruktúre ekonomiky a chýbajú v odvetviach a aktivitách, ktoré by mohli krajinu rozhýbať. A čo hovorí druhá strana? Aj Krugman uznáva, že jedným z dôvodov, ktoré nafúkli bublinu, boli japonské banky, ktoré „častejšie než ktorékoľvek iné požičiavali viac a menej hľadeli na to, o akého dlžníka ide. Nechtiac tak pomáhali nafukovať bublinu do groteskných rozmerov“. Krugman však nevidí problém v menovej politike centrálnej banky, ale v tom, že začiatkom osemdesiatych rokov sa vo svete uvoľnili pravidlá regulácie bánk a kritériá na získavanie bankových licencií, čím sa výrazne zvýšilo riziko morálneho hazardu.

A čo sa týka všemožných intervencií, ktorými sa japonská vláda snažila bojovať proti recesii, Krugman v nich problém nevidí. Tvrdí, že bez nich by to bolo ešte omnoho horšie. Za hlavný problém považuje, že krajina upadla do tzv. pasce likvidity. Podľa neho je hlavnou úlohou vlády v kríze udržať zamestnanosť a využitie výrobných kapacít a najúčinnejším nástrojom, ktorý vláda má, je vytlačiť viac peňazí. Avšak to japonská vláda urobila, centrálna banka znížila cenu peňazí na nulu a aj tak to nepomohlo. Krugman a Keynes sú si istí, čo treba robiť. Krugman píše: „Klasická odpoveď spojená s menom Johna Maynarda Keynesa je, že ak neutráca súkromý sektor dosť na to, aby mohol udržať plnú zamestnanosť, musí sa iniciatívy chopiť sektor verejný. Nech si vláda požičia peniaze, použije ich na financovanie verejných investičných projektov a poskytne tak ľuďom prácu, aby mohli zarobené peniaze utrácať, čo povedie k tvorbe ďalších pracovných miest a tak ďalej. Veľkú hospodársku krízu v Spojených štátoch ukončil masívny, deficitne financovaný program verejných prác zvaný druhá svetová vojna. Prečo teda neskúsiť naštartovať rast v Japonsku jeho mierovou alternatívou?“

Nuž, Japonci skúsili aj to, ako sme už uviedli vyššie. Bez úspechu. Krugman sa však nevzdáva a neustupuje. Našťastie, nenavrhuje vojnu, tvrdí, že podľa niektorých teórií sa krajina mohla prepadnúť do pasce likvidity aj kvôli slabému bankovému sektoru. Aj to však Japosko skúsilo riešiť, keď v roku 1998 japonská vláda naliala do bánk peniaze v hodnote až 500 mld. USD. Ani to nepomohlo, pasca likvidity stále nebola prekonaná.

A tak Krugman vyťahuje posledný tromf – Japonsko vraj potrebuje infláciu, pretože ako doslova píše „jedna z vecí, ktoré môžu ekonomiku vytiahnuť z pasce likvidity, je očakávaná inflácia, ktorá ľudí odradzuje od hromadenia peňazí. Akonáhle začneme brať pascu likvidity vážne – a japonský príklad jasne ukazuje, že by sme ju vážne brať mali – potom sa nemôžeme vyhnúť záveru, že očakávaná inflácia je v zásade dobrá vec, pretože pomáha dostať sa z tejto pasce von.“

Nie je asi náhoda, že aj tu je názor rakúskej školy diametrálne odlišný. Rakúska škola považuje infláciu vždy za škodlivú a tzv. rastovú defláciu za prirodzený a žiadúci stav, ktorý by existoval, ak by úrokové sadzby a množstvo peňazí v obehu neboli deformované centrálnymi bankami a bankovníctvom s čiastočnými rezervami.