Prepis | 3. prednáška: Globalizácia a chudoba - Univerzita pre moderné Slovensko

Odporcovia globalizácie tvrdia, že zvyšuje chudobu a rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Pozrime sa najskôr na fakty. Podľa údajov Svetovej banky, ktorá sa problematike chudoby intenzívne venuje, došlo medzi rokmi 1981 až 2008 k poklesu absolútnej chudoby (denne menej ako 1,25 USD na hlavu) z 1,9 mld. ľudí na 1,4 mld. ľudí. Keďže svetová populácia narastala, znamená to ešte väčší relatívny pokles. Kým v roku 1981 žila v absolútnej chudobe viac ako polovica ľudstva (52 %), v roku 2008 to bola asi „len“ štvrtina (26 %). V extrémnej chudobe (menej ako 1 USD na hlavu na deň) žije dnes na svete asi 1 miliarda ľudí. Stále je to samozrejme strašne veľa, ale neplatí, že globalizácia znamená nárast chudoby.

Globalizácia priniesla pre mnohé krajiny, najmä vo východnej a južnej Ázii, ekonomický rast a rozvoj, ktorý znamenal pre stovky miliónov ľudí únik z pasce chudoby. Len v samotnej Číne sa počet ľudí v absolútnej chudobe znížil medzi rokmi 1981 a 2005 o 600 miliónov.

Svet sa v posledných desaťročiach zmenil aj z hľadiska chudoby a príjmového rozvrstvenia. Kým do osemdesiatych rokov platilo, že menej ako jedna miliarda ľudí patrila do rozvinutých krajín a takmer päť miliárd do rozvojových krajín, dnes je rozvrstvenie nasledovné – asi miliarda bohaté rozvinuté krajiny, štyri miliardy relatívne chudobnejšie, no rastúce a rozvíjajúce sa krajiny a jedna miliarda extrémne chudobných. Pre nás je povzbudzujúce, že Slovensko dnes patrí k najbohatšej miliarde, kým ešte pred dvadsiatimi rokmi sme patrili k rozvojovej väčšine.

Ako je teda zrejmé z vyššie uvedených čísiel, globalizácia celkovú chudobu  nezvyšuje, naopak, znižuje ju. Problém je však v tom, že celkové rozdiely sa zväčšujú, a to nielen medzi bohatými a najchudobnejšími, ale aj medzi takmer všetkými a najchudobnejšími. Inými slovami, problémom je najchudobnejšia miliarda, ktorej sa vzďaľuje celý zvyšok sveta. Ešte inak povedané, efekty globalizácie sú pozitívne pre 5 miliárd populácie sveta, ale pozitívne sa neprejavujú na najchudobnejšej miliarde. Ide najmä o subsaharskú Afriku, ale aj krajiny ako je Haiti, Laos, Barma, Afganistan. Na vine samozrejme nie je globalizácia.

Hlavnou príčinou ich bezvýchodiskovej situácie je začarovaný kruh korupcie, etnických konfliktov, občianskych vojen, silných záujmových skupín a podobne. Vo svojej skvelej knihe na túto tému definoval Paul Collier štyri najdôležitejšie pasce chudoby, ktoré týmto krajinám znemožňujú vymaniť sa z nej. Ide o pascu konfliktu, pascu prírodných zdrojov, pascu vnútrozemskej polohy a zlých susedov a pascu slabej vlády v malej krajine. Áno, čítate dobre, pascou chudoby je aj to, ak je krajina bohatá na prírodné zdroje. Problém je totiž v tom, že v podmienkach chudobnej africkej krajiny je potom toto nerastné bohatstvo jednak zdrojom korupcie a politickej manipulácie, jednak príjmy z jeho predaja znižujú potrebu zlepšovania vládnutia a ešte aj zvyšujú riziko štátneho prevratu kvôli získaniu prístupu k týmto zdrojom.  

Problém doterajšieho prístupu k rozvojovej pomoci týmto krajinám bol v tom, že pomoc bola buď neúčinná, alebo dokonca aj škodlivá. Problémom politickej ľavice v donorských krajinách bolo, že sa sústreďovala len na pumpovanie peňazí a odmietala to, čo je efektívne – obchod, podporu rastu, ale aj nevyhnutné vojenské intervencie. Problém pravice bol v tom, že predpokladala, že sa situácia vyrieši sama prostredníctvom globálneho ekonomického rastu a rozvoja.

Nevyriešila a nevyrieši. Naopak, ak sa situácia nezmení, môže sa stať hrozbou pre celý svet. Chce to zmenu prístupu, ten doterajší sa neosvedčil. Pumpovanie peňazí, ktorých značná časť sa rozkradne, alebo zvýši pascu závislosti, veci nerieši, tak ako ich neriešia ani aktivity rockových hviezd, aj keď sú určite dobre myslené. Collier takéto aktivity rôznych celebrít nazýva „rozvojovým bzukotom“, ktorý podľa neho predstavuje len „srdce bez hlavy“.

Ekonómka Dambisa Moyo, ktorá pochádza zo Zambie, vyštudovala Harvard a Oxford a pracovala aj pre Svetovú banku, dokonca tvrdí, že západná rozvojová pomoc je jednou z hlavných prekážok rozvoja Afriky. Argumentuje, že „pointa africkej korupcie nie je v tom, že existuje, ale v tom, že pomoc je jeden z jej najvýznamnejších zdrojov.“ A na tom mieste sa Dambisa Moyo pýta: „Čo by sa stalo, keby jedna africká krajina za druhou dostali telefonát od donorov, že do piatich rokov sa zavrú kohútiky s rozvojovou pomocou? Zomrela by Afrika od hladu? Sotva. Skôr by dostala možnosť zastaviť špirálu korupcie, násilia a úpadku.“ (citované podľa recenzie Rada Baťa: Bono, ruky preč od Afriky).

Pozn.: Správne odpovede na niektoré otázky z testu nie sú zámerne obsiahnuté v texte prednášky. Dôvodom je snaha motivovať študentov k doplnkovému samoštúdiu a čiastočne tak (ako vyplynulo z reakcií a požiadaviek študentov) zvýšiť náročnosť testových otázok.