Prepis | 8. prednáška: A čo ďalej? Zhrnutie a východiská - Univerzita pre moderné Slovensko

Svetová finančná kríza naplno prepukla v septembri 2008, keď americká vláda nechala padnúť investičnú banku Lehman Brothers. V bankách vo vyspelých krajinách zmrzli finančné toky a následne sa finančná kríza preliala aj do krízy ekonomickej a svetová ekonomika v roku 2009 prvýkrát za posledné desaťročia poklesla.

Reakcia vlád a centrálnych bánk bola presne v súlade s keynesiánskou teóriou. Do bánk, ale aj do ekonomiky priamo naliali obrovské objemy peňazí, aby zabránili ich krachu a aby nahradili, presne podľa Keynesových odporúčaní, chýbajúci súkromný dopyt dopytom zo strany vlády.

Výsledok je veľmi kontroverzný. Na jednej strane sa síce podarilo zabrániť krachu bánk a skrátiť recesiu v zásade na jeden rok. Na strane druhej však enormným spôsobom narástli dlhy (najmä verejné) vo vyspelých krajinách a kríza sa preliala z finančnej a ekonomickej do dlhovej. Nikto si netrúfne garantovať udržateľnosť takéhoto vývoja. Ak je kríza liečená menovou a fiškálnou expanziou, teda presne tým, kvôli čomu vznikla, tak logická otázka znie – môže to fungovať? Zdá sa, že krátkodobo áno, uvidíme čo bude ďalej. Lord Keynes zvykol na výhrady ohľadom dlhodobých dôsledkov jeho receptov reagovať bonmotom – „z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi.“ Mal pravdu, on už mŕtvy je, my sa tu však musíme s celým tým marazmom, ktorý po sebe zanechalo uplatňovanie jeho teórie a jeho odporúčaní, vysporiadať.

Takže – uvidíme. V zásade platí, že tak ako sa rôznia názory na to, čo zapríčinilo dnešnú krízu, ako aj názory na to, čo treba robiť, tak sa rôznia aj názory na to, aký bude ďalší vývoj.

Pozrime sa, na čo sa spoliehajú politici, ktorí o fungovaní sveta rozhodujú a ktorí sa správajú podľa keynesiánskych receptov. Ich viera v úspešnosť ďalšieho tlačenia peňazí do ekonomiky spočíva v tom, že dúfajú, že ekonomiky naštartujú relatívne vysoký rast a takto sa im podarí vymazať nahromadené dlhy a deficity. Alebo sa možno spoliehajú (aj keď o tom nehovoria), že dlhy vymaže inflácia. Ak je to tak, tak potom zahmlievajú a kamuflujú, pretože keynesiánski ekonómovia argumentujú v prospech pokračujúceho nalievania peňazí do ekonomiky tým, že chcú zabrániť deflácii.

Ekonómovia, ktorí majú bližšie k rakúskej škole, sa obávajú, že nás čaká hyperinflácia a že takto to donekonečna ísť nemôže. Pokračujúce nalievanie peňazí do ekonomiky vytvára ďalšie a ďalšie bubliny, deformácie a nerovnováhy, ktoré skôr, alebo neskôr prepuknú do ďalších globálnych kríz.

Zásadným problémom z hľadiska svetovej ekonomiky je budúcnosť dolára. Dolár je stále svetovou rezervnou menou číslo jeden a americký FED sa na to do značnej miery spolieha pri svojej expanzívnej menovej politike. Veľa lacných dolárov potom vedie k rastu kapitálového trhu, ale aj k rastu cien komodít, najmä ropy a potravín. Inflácia rastie, centrálne banky by mali zasiahnuť, štandardná reakcia je rast úrokových sadzieb. To však znamená ohrozenie ekonomického rastu a ohrozenie kapitálového trhu. V eurozóne sa Európska centrálna banka dostala do obzvlášť prekérnej situácie. Na jednej strane rastie inflácia, ktorá by vyžadovala zdvihnutie sadzieb, na strane druhej každý nárast úrokov zväčšuje riziko kolapsu krajín PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko a Španielsko).

Ak nedôvera v dolár presiahne kritickú hranicu a všetci tí, ktorí dnes držia rozhodujúcu väčšinu dolárových rezerv (Čína, Japonsko, arabskí ropní exportéri) sa začnú dolárov zbavovať, tak môže nastať pekná mela. Nedôvera k doláru pritom narastá aj v samotných USA. V Utahu už schválili ako oficiálne platidlo popri dolári aj zlato a striebro a podobné opatrenia pripravujú aj v ďalších trinástich štátoch USA. Rýchlo rastie vplyv konzervatívnej Tea party, ktorá tvrdo kritizuje súčasnú menovú a fiškálnu politiku v USA.

Takže ako to všetko dopadne? Neviem, naozaj si netrúfam robiť prognózy a predpovede. Povesť ekonómie ako vedy a ekonómov ako odborníkov utrpeli v posledných rokoch tak, ako asi žiadna iná profesia. A ich predpovede svedčia o tom, že lepšie to tak skoro nebude. Je zarážajúce, že renomovaní svetoví ekonómovia, absolventi a profesori najprestížnejších svetových univerzít, sa môžu tak diametrálne rozchádzať vo svojich predpokladoch a prognózach. Kým jedni strašia hyperinfláciou, druhí nás varujú pred defláciou.

Už na začiatku tohto projektu, v prvých prednáškach Univerzity pre moderné Slovensko, som sa vyznal z toho, že mne je omnoho bližšia rakúska škola, ako škola keynesiánska. A asi aj preto, že je podľa mňa omnoho viac v súlade so zdravým sedliackym rozumom a že závery ku ktorým prichádza majú aj etický rozmer.

Takže aby som to zhrnul, v zásade  ide o zodpovedanie pomerne jednoduchej otázky: Kto zaplatí účet?

Účet za nezodpovednú politiku zadlžovania, života nad pomery a na úkor budúcnosti. Účet za absenciu reforiem, účet za pohodlnosť, účet za nerešpektovanie jednoduchých pravidiel, ktoré poznali už naši starí rodičia. Napríklad že „bez práce nie sú koláče“, alebo „kto šetrí má za tri“, prípadne „lož má krátke nohy“  a tak podobne. Ale aj nerešpektovanie niektorých jednoduchých ekonomických princípov ako je vzťah medzi úsporami a investíciami, alebo neakceptovateľná tolerancia, ba až podpora morálneho hazardu, prípadne nerešpektovanie zásady, že trh a konkurencia bez bankrotu nie sú ani trhom ani konkurenciou. Inštitúciami, ktoré takúto politiku vlád pomáhali realizovať boli banky – centrálne aj komerčné. A tie komerčné, na tom aj významne zarábali, pričom prejavili obdivuhodnú schopnosť vytvárať nové a nové finančné produkty, ktoré nemali žiadnu pridanú hodnotu, iba zakrývali vyššie uvedené politiky a významne na tom zarábali. A potom, keď to prasklo, tak sa zachraňovali a zachránili s pomocou politikov za peniaze daňových poplatníkov.

Ak chceme problém naozaj riešiť a nie len hrnúť pred sebou, mali by sme sa vrátiť k vyššie uvedeným jednoduchým, ale o to dôležitejším princípom a pravidlám. Inak to určite nedopadne dobre.