Aké sú teda skúsenosti zo štvrťstoročia postkomunistickej transformácie?
Po prvé, ukázalo sa, že dedičstvo desaťročí komunizmu je omnoho negatívnejšie a závažnejšie, ako sa predpokladalo a že prekonať ho vôbec nebude také jednoduché, ako väčšina ľudí dúfala. Estónsko bolo pred druhou svetovou vojnou na rovnakej ekonomickej a životnej úrovni ako Fínsko. Československo bolo ešte v roku 1949 na vyššej úrovni ako Rakúsko. Estónsko sa vďaka úspešným reformám, k Fínsku približuje, napriek tomu je po 25 rokoch reforiem na úrovni asi 65% (v HDP/obyvateľa v parite kúpnej sily), rovnako ako Česká republika oproti Rakúsku.
Po druhé, dnes už spor o to, či je lepší radikálny, tzv. big bang, alebo gradualistický, pomalý a postupný proces postkomunistickej transformácie, môžeme na základe empirických dôkazov rozsúdiť v prospech rýchlych, radikálnych reforiem. Platí to nielen o prvých rokoch reforiem, ale aj ako všeobecnejšie platná zásada pri ďalších etapách ekonomickej transformácie, pri tzv. druhej vlne štrukturálnych reforiem. Jednoducho povedané, čím viac reforiem, tým rýchlejší pokrok, rýchlejší rast ekonomiky, rýchlejšie približovanie ekonomickej úrovne k vyspelým krajinám, rýchlejší rast investícií, zamestnanosti, životnej úrovne a kvality života.
Jasne sa ukázalo, že krajiny, ktoré odkladali, alebo spomaľovali reformy so zdôvodnením, že chcú minimalizovať negatívne ekonomické a sociálne dôsledky pre obyvateľstvo, dosiahli presný opak. Čím boli reformy pomalšie a menej dôsledné, tým boli ekonomické a sociálne náklady pre obyvateľov vyššie. Najsmutnejším príkladom a dôkazom toho je dnešný stav na Ukrajine.
S tým súvisí ďalšia veľmi dôležitá skúsenosť. Polovičaté reformy sú dokonca horšie ako žiadne reformy. Poľsko, Bielorusko a Ukrajina mali pred 25 rokmi veľmi podobnú ekonomickú úroveň a aj takmer rovnaké východiskové podmienky – boli rozvrátené po desaťročiach deformovaného fungovania centrálne riadenej ekonomiky a komunistického politického režimu. Poľsko uskutočnilo hlboké a komplexné reformy a integrovalo sa do EÚ, Bielorusko reformy nerobilo a v zásade zachovalo centrálne riadenú ekonomiku s niektorými prvkami trhu, kým na Ukrajine došlo k polovičatým reformám. Starý systém sa rozpadol, ale nový sa nevytvoril. Najmä sa nevytvoril funkčný štát s fungujúcimi inštitúciami. Výsledkom je, že Poľsko malo v roku 1993 (teda pred vojnou na východe Ukrajiny) trojnásobne vyšší a Bielorusko dvojnásobne vyšší HDP na obyvateľa.
Najlepšie fungujú tie reformy, ktoré sú založené na princípoch ekonomickej slobody, na malom, ale efektívnom štáte, dobrom podnikateľskom prostredí, nízkych daniach. Najlepšou cestou k takémuto prostrediu je liberalizácia, deregulácia a privatizácia. Veľmi dôležité je nastolenie makroekonomickej rovnováhy a uskutočnenie štrukturálnych reforiem. Makroekonomická rovnováha znamená najmä nízke deficity a dlh, teda konsolidované udržateľné verejné financie, stabilnú menu a nízku infláciu, zdravý bankový sektor. Štrukturálne reformy zase predstavujú reformy v oblastiach ako je daňový systém, dôchodková reforma, reforma verejných financií, fiškálna decentralizácia, reforma sociálneho systému, reforma trhu práce, zdravotnícka reforma, reforma vzdelávania, vedy a výskumu. Krajiny, ktoré urobili reformy v týchto oblastiach, sú aj najúspešnejšími krajinami.
O tom, že ak sa reformy naozaj robia komplexne a zásadne, tak prinášajú aj potrebné výsledky, najlepšie svedčia fakty. Asi najdôležitejším komplexným ukazovateľom úspešnosti postkomunistickej ekonomickej transformácie je konvergenčný pokrok. Tento ukazovateľ hovorí, ako rýchlo sa jednotlivé krajiny svojou ekonomickou úrovňou približujú priemeru vyspelých západoeurópskych krajín (EÚ15). Čísla hovoria jasnou rečou. Najúspešnejšia je pätica krajín – Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko a Slovensko. Medzi rokmi 2000 a 2012 bol priemerný konvergenčný pokrok týchto piatich krajín 21,4% (pričom každá z nich ho mala vyšší ako 20%). Za to isté obdobie to bolo v Maďarsku len 7% a v Slovinsku dokonca len 3%. Všetkých týchto 5 krajín malo ešte na začiatku tohto storočia nižšiu ekonomickú úroveň ako Maďarsko, dnes je už všetkých 5 nad Maďarskom. Nie je pritom náhoda, že práve tieto krajiny zavádzali hlboké reformy založené na princípe ekonomickej slobody, kým naopak v Maďarsku dochádza v posledných rokoch k posilňovaniu úlohy štátu v ekonomike a k budovaniu štátneho kapitalizmu a neliberálnej demokracie. V Slovinsku je hlavným dôvodom nízkeho rastu absencia reforiem a pretrvávanie silného zasahovania štátu v ekonomike, vrátane pretrvávania silného štátneho vlastníctva v ekonomike.
Ukážkou toho, aký naozaj rýchly pozitívny efekt môžu mať reformy, ak sú robené naozaj komplexne a zásadne, je príklad Slovenska. Za druhej Dzurindovej vlády boli uskutočnené veľmi ambiciózne reformné opatrenia vo viacerých oblastiach (reforma verejných financií, daňová reforma, fiškálna decentralizácia, sociálna reforma, dôchodková reforma, reforma trhu práce, reforma zdravotníctva) a došlo aj k výraznému zoštíhleniu štátu. Kým podiel verejných výdavkov na HDP bol v roku 2000 ešte 52%, v roku 2008 to bolo už len 35%. Väčšina vyššie uvedených reforiem bola pripravená a v parlamente schválená v priebehu roka 2003 a väčšina z nich bola spustená od začiatku roka 2004 (okrem dôchodkovej reformy a fiškálnej decentralizácie, ktoré vstúpili do platnosti od roku 2005). Slovensko bolo vtedy Svetovou bankou vyhlásené za najreformnejšiu krajinu na svete. Po spustení týchto reforiem naozaj prišli rýchle výsledky. Medzi rokmi 2004 – 2008 dosiahlo Slovensko doslova konvergenčný skok vo výške 14%, kým za to isté obdobie to bolo v Maďarsku 2%, v Česku 4% a v Poľsku 7%. Tento rýchly konvergenčný pokrok za štyri roky po spustení reforiem výrazne prispel k tomu, že Slovensko dokázalo veľmi rýchlo v ekonomickej úrovni takmer dobehnúť Česko a to aj napriek tomu, že v roku 1993, po rozdelení Československa sme dosahovali menej ako dvojtretinovú úroveň Česka (62%).
Veľmi dôležitým predpokladom reformného úspechu je líderstvo. Odborne pripravení reformní lídri, ktorí prevezmú politickú zodpovednosť za uskutočnenie reforiem boli a sú pre reformný proces životne dôležití. Na začiatku reformného procesu, po páde komunizmu, bola veľmi dôležitá aj odborná pripravenosť, pretože v tom čase neboli žiadne skúsenosti s tým, ako úspešne transformovať socialistickú ekonomiku na ekonomiku kapitalistickú. Išlo teda nielen o veľmi citlivý a zložitý politický problém, ale aj o problém technický. Kľúčovú úlohu v tom čase zohrali reformátori ako bol Leszek Balcerowicz v Poľsku, alebo Václav Klaus v Československu. Slovensko malo v tom čase veľké šťastie, že sme boli súčasťou Československa a v prvej vlne reforiem sme sa zviezli popri našom väčšom bratovi, kde boli reformy pripravené a presadené Václavom Klausom a jeho ľuďmi. Myslím, že inak by na Slovensku hrozilo podobné vajatanie a prešľapovanie k akému došlo napríklad v Bulharsku, alebo Rumunsku.
V Estónsku zohral lídrovskú úlohu predseda prvej slobodne zvolenej vlády Mart Laar, vtedy mladý 32 ročný historik, v Gruzínsku to bol prezident Saakashvili a jeho minister hospodárstva Kakha Bendukidze. Na Slovensku sme po zosadení Mečiara vytvorili reformný tandem spolu s Mikulášom Dzurindom. Politické líderstvo je veľmi dôležité, pretože reformy sa nikde nepresadzujú ľahko, majú veľa vplyvných, veľmi dobre organizovaných oponentov, či už z politických, alebo ekonomických kruhov.
Diskusia
Počet príspevkov v diskusii je 1. Zobraziť celú diskusiu.
Vďaka za vynikajúce prednášky !