Prepis | 7. prednáška: Právo je umenie dobra a spravodlivosti, Celsus (Lucia Žitňanská) - Univerzita pre moderné Slovensko

Súdne spory sú o nachádzaní práva v konkrétnom prípade. Súčasne sú ale mnohokrát predovšetkým ľudskými príbehmi. Príbehmi sporiacich sa strán, z ktorých každá je presvedčená, že je v práve (má pravdu) a keď v spore neuspeje, môže mať a často má pocit krivdy, nespravodlivosti. Ponechajme bokom možné nezákonné rozhodnutia. Pocit nespravodlivosti môže mať a často má neúspešná strana v spore aj v prípade zákonného rozhodnutia.

Vráťme sa k príkladu z jednej z predchádzajúcich prednášok. Išlo o dva susedné pozemky. Jeden lemujú pri hranici pozemku vysoké stromy, roky. Vlastník druhého pozemku si na svojom pozemku neskôr postaví dom. Domáha sa na súde, aby sused vyrúbal stromy, pretože sa bojí, že ak príde silný vietor, môžu sa zrútiť na strechu jeho domu. Kde je právo v konkrétnom prípade?

Odcitovali sme si aj zákon. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka platí, že: „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“ Ďalej podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru rimeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmier nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.“

Právo (hmotné právo) je, zdá sa, spravodlivé. Chráni vlastnícke právo každého vlastníka a súčasne spája s vlastníckou slobodou aj povinnosti (tak ako sa povinnosti spájajú s každou slobodou). Individuálne rozhodnutie v tomto konkrétnom prípade, nech bude akékoľvek, s veľkou pravdepodobnosťou spôsobí, že vlastník pozemku, ktorý neuspeje, bude mať pocit nespravodlivosti, na rozdiel od vlastníka pozemku, ktorý v spore uspel.

Príklad ukazuje na abstraktné vnímanie spravodlivosti práva a individuálne vnímanie spravodlivosti individuálneho aktu aplikácie (spravodlivého) práva. A možný rozpor medzi abstraktným a individuálnym chápaním spravodlivosti.

Čo určuje spravodlivosť rozhodnutia v konkrétnom prípade (pri predpoklade, že rozhodnutie samotné, je podľa práva)?

Rozhodol nestranný sudca? Mali obe strany možnosť predložiť pred sudcu všetky dôkazy a argumenty? Alebo,  ako povedal Seneca: „Kto rozhodol spor bez vypočutia druhej strany, nebol spravodlivý, aj keby rozhodol spravodlivo.“ Sú to preto pravidlá rozhodovania sporov, právo (procesné právo),  ktoré určujú spravodlivé nachádzanie práva v individuálnom prípade.

Použili sme príklad, v ktorom právo (hmotné právo) sa zdá byť spravodlivé. Právo (hmotné) sa nemusí vzdy javiť ako spravodlivé. Právo určuje pravidlá správania sa, pričom musí zohľadňovať viaceré právom chránené záujmy, spravodlivosť (vnímanie spravodlivosti) práva (hmotného) závisí od toho, do akej miery garantuje rovnováhu medzi rôznymi záujmami, ktoré si zaslúžia právnu ochranu.

Príkladom hľadania rovnováhy medzi rôznymi záujmami je právna úprava vyvlastnenia.

Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Nadväzujúca právna úprava Občianskeho zákonníka v § 128 hovorí:

㤠128
(1) Vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak.
(2) Vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.“

Primeranosť náhrady za vyvlastnený pozemok, napríklad na výstavbu diaľnice je z pohľadu verejného záujmu (štátu) a z pohľadu súkromného záujmu (vyvlastňovaného) spravidla zásadne odlišná. Pohľad na spravodlivosť právnej úpravy, podľa ktorej sa určuje náhrada tak rozdielna. Tiež ide o rozpor medzi abstraktnou spravodlivosťou a individuálnou spravodlivosťou, ktorého riešenie (právna úprava náhrady za vyvlastnené pozemky) vyjadruje hodnoty spoločnosti.

Spoločnosť nemôže existovať bez pravidiel. Vnímania spravodlivosti normatívneho systému spoločnosti občanmi je daná mierou, v akej právo nastavuje rovnováhu medzi jednotlivými záujmami, právom chránenými záujmami,  v súlade s hodnotami spoločnosti. Individuálne vnímanie spravodlivosti/nespravodlivosti môže byť iné ako abstraktné vnímanie spravodlivosti a nie je dôvodom nedodžiavania práva.

Kde sú však hranice? Na to odpovedal po druhej svetovej vojne Právny filozof  Radbruch:

„Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť."  (Radbruch: Gesetzliches Unrecht und übersetzliches Recht. 1946 In: Holländer, P.: Filipika proti redukcionalizmu, Kalligram. Bratislava 2009, ISBN 978-80-8101-244-0,str. 42 -43).