Prepis | 5. prednáška: Gruzínsko – najradikálnejšie reformy (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

V roku 2003 v Gruzínsku zvíťazila tzv. Ružová revolúcia, ktorej výsledkom bolo zvolenie nového prezidenta, Micheila Saakašviliho. Tento, v USA vyštudovaný mladý právnik, viedol Gruzínsko od roku 2004 do roku 2013 a pod jeho vedením urobilo Gruzínsko zrejme najradikálnejšie reformy v celom postkomunistickom svete.

Do Ružovej revolúcie bola situácia v krajine naozaj zúfalá. Po páde komunizmu zažilo Gruzínsko najväčší prepad ekonomiky na svete, HDP sa medzi rokmi 1990 a 1994 prepadol o 77%. Situácia pred revolúciou bola taká, že vláda nekontrolovala tri provincie, ktoré zaberali asi 20% územia krajiny, všadeprítomná bola korupcia a kriminalita, zásobovanie elektrickou energiou bolo nepravidelné a nespoľahlivé, niekedy trvali výpadky aj niekoľko týždňov. Viac ako 200 000 ľudí bolo vyhnaných z ich domovov z provincií ohrozených ozbrojeným konfliktom a rozptýlených po zvyšku Gruzínska. Cesty boli rozbité a verejný sektor nefunkčný. Po revolúcii a politickej zmene pribudli niektoré ďalšie výzvy a ťažkosti. V roku 2006 Rusko (najdôležitejší obchodný partner) uvalilo na Gruzínsko obchodné embargo a štvornásobne zvýšilo ceny ruskej ropy a plynu. Uprostred zimy potom Rusko celkom prerušilo dodávky plynu. Desiatky tisíc Gruzíncov, ktorí žili a pracovali v Rusku, boli prinútení vrátiť sa domov. V auguste 2008 prebehla otvorená päťdňová Rusko – Gruzínska vojna, ktorá znamenala stovky mŕtvych civilistov a vojakov, stratu 20% územia krajiny a 110 000 ľudí vyhnaných zo svojich domovov.

V takýchto ťažkých podmienkach robilo Gruzínsko svoje reformy. Vláda pod vedením prezidenta Saakašviliho sa riadila nasledovným pravidlom – čím sú východiskové a sprievodné podmienky ťažšie, tým radikálnejšie a rýchlejšie musia byť reformy. Princípy, na ktorých reformy stáli, boli rovnaké ako v ostatných úspešných reformných krajinách – liberalizácia, deregulácia, privatizácia, zvýšenie miery ekonomickej slobody, boj proti korupcii, zvýšenie vymožiteľnosti práva, malá, ale efektívna vláda, využitie najlepších skúseností zo sveta.

Gruzínsko muselo urobiť zásadné a radikálne reformy vo všetkých oblastiach, v tomto texte však spomenieme len tie, ktoré boli najdôležitejšie, alebo najunikátnejšie.

Jednou z najskorumpovanejších inštitúcií v Gruzínsku bola dopravná polícia. Nová vláda sa rozhodla pre radikálny postup a zo dňa na deň prepustila všetkých 30 000 dopravných policajtov. Potom v priebehu niekoľkých týždňov cez výberové konania prijala a zaškolila nových ľudí, len minimum pôvodných bolo akceptovaných a prijatých naspäť. Novým policajtom boli zvýšené mzdy a každoročne sú podrobovaní hodnoteniu a selekcii. Tí najslabší musia odísť a sú nahradení novými, ktorí sú vyberaní v otvorenej a transparentnej súťaži. Bola zriadená silná inšpekcia ministerstva vnútra, ktorá čistí políciu od skorumpovaných a nečinných policajtov.

V roku 2004 dôverovalo polícii 5% Gruzíncov, v roku 2012 to bolo neuveriteľných 87%.

Ďalšou zásadnou reformou bola daňová reforma, pripravená v roku 2004 a spustená od začiatku roka 2005, teda o rok neskôr ako slovenská daňová reforma. Počet daní sa znížil z 21 na 7, bol rozšírený daňový základ a znížené daňové sadzby. Súčasťou daňovej reformy bola aj daňová amnestia, pretože predtým dane platil málokto a daňové úniky boli obrovské. Napriek zrušeniu mnohých daní a zníženiu sadzieb daní sa výrazne zvýšil výber daní. Kým v roku 2003 boli daňové príjmy len 14% HDP, v roku 2005 to bolo 21% a v roku 2012 už 27% HDP.

Gruzínsko, podobne ako Estónsko, zrušilo všetky clá a dovozné tarify, uzavrelo dohody o voľnom obchode so všetkými susedmi a v niektorých prípadoch otvorilo svoj trh dovozom aj jednostranne. Veľmi zaujímavá bola gruzínska skúsenosť s jednostranným rušením vízovej povinnosti. Počas Sovietskeho zväzu bolo Gruzínsko veľmi obľúbenou dovolenkovou destináciou. Po rozpade ZSSR sa to zmenilo a pred revolúciou v roku 2003 sa počet zahraničných návštevníkov znížil len na asi 300 000 ročne. Nová vláda sa rozhodla jednostranne zrušiť vízovú povinnosť najskôr pre turistov a podnikateľov z USA, Japonska, Kanady a krajín EÚ a neskôr dokonca pre všetky krajiny s HDP vyšším ako 12 000 USD na obyvateľa. Nakoniec sa na zozname krajín, z ktorých sa môže cestovať do Gruzínska bez víz ocitlo 94 krajín sveta. Žiadne negatíva, pred ktorými varovali domáci aj zahraniční kritici, sa nedostavili, zato však výrazne vzrástol počet turistov a aj zahraničných investorov. Počet zahraničných návštevníkov rástol ročne približne o 40% a v roku 2013 dosiahol 5,4 milióna (oproti 300 tis. desať rokov predtým).

Dôležité boli aj reformy v oblasti energetiky. Vláda postupovala v troch krokoch. Najskôr ozdravila štátne energetické podniky, potom sektor deregulovala a nakoniec aj privatizovala. Od roku 2006 sú zabezpečované stabilné dodávky elektriny a tepla bez výpadkov. Pred asi piatimi rokmi sa Gruzínsko stalo čistým vývozcom elektriny.

Privatizácia bola rýchla a rozsiahla. Napriek obavám a tlakom proti privatizácii, ktoré boli odôvodňované stratou vplyvu a ovládnutím podnikov zo strany ruského kapitálu, privatizácia prebehla a vláda sa rozhodla neuplatňovať žiadne obmedzenia na pôvod kapitálu, a to ani z Ruska. Vláda si verila, že vymožiteľnosť práva je už tak silná, že nie je dôležité, odkiaľ investori pochádzajú. Nakoniec sa silní ruskí investori o privatizáciu v Gruzínsku neuchádzali, zrejme z obáv, že Kremeľ by to mohol  považovať za obchádzanie embarga Gruzínska. Privatizácia priniesla vláde dodatočné zdroje, urýchlila reštrukturalizáciu ekonomiky a priniesla nové investície.

Veľmi zaujímavým príkladom toho, ako môže liberalizácia a deregulácia priniesť zlepšenie a zlacnenie tovarov a služieb, je gruzínsky farmaceutický trh. Predtým bol tento trh silno regulovaný a uzavretý. Neexistovala dostatočná konkurencia a ceny liekov boli vysoké, mnohé z nich boli nedostupné. Napriek tlaku lekárnikov a lobistov vláda túto reguláciu silno obmedzila a trh otvorila. Schválilo sa napríklad opatrenie, že ak je liek povolený v USA, alebo EÚ, tak môže byť automaticky predávaný aj v Gruzínsku. Uvoľnila sa aj regulácia a podmienky vzniku nových lekární. Výsledkom bolo zásadné zníženie cien liekov. Počas roku a pol od otvorenia trhu ceny klesli o 20%.

S veľmi zaujímavou a inšpirujúcou aktivitou prišla gruzínska vláda koncom roka 2008. V reakcii na ruskú agresiu (päťdňová vojna v auguste 2008) a na svetovú finančnú a ekonomickú krízu prišla vláda s myšlienkou schválenia zákona o ekonomickej slobode, ktorý by výrazne znížil riziko erózie, alebo rušenia reforiem. Malo ísť o zákon, ktorý by ochránil ekonomický systém založený na malej, obmedzenej vláde, vysokej miere ekonomickej slobody, nízkych daniach, deregulácii a liberalizácii. Zákon by zakazoval zvyšovať dane, alebo zavádzať nové dane bez referenda, zriaďovať nové regulačné inštitúcie, licencie a povolenia. Zakazoval by tiež verejný dlh vyšší ako 60% HDP, deficit vyšší ako 3% HDP, vládne výdavky vyššie ako 30% HDP. Iniciatíva bola podrobená pomerne ostrej kritike doma aj v zahraničí, kritizoval ju aj MMF (ktorý však kritizoval aj úspešnú gruzínsku, estónsku, ale aj slovenskú daňovú reformu). Svetová banka predtým kritizovala „príliš radikálny a široký“ privatizačný program v Gruzínsku. Nakoniec bol zákon o ekonomickej slobode v trochu oklieštenej forme prijatý v roku 2011, ale s odloženou účinnosťou od roku 2014.

Počas Saakašviliho prezidentovania sa Gruzínsko zásadne zmenilo, reformy priniesli pozitívne výsledky a potvrdila sa správnosť tézy, že čím ťažšie sú východiskové podmienky, tým radikálnejšie, rýchlejšie a hlbšie musia byť protrhové reformy. O výsledku najlepšie svedčí zlepšenie umiestnenia Gruzínska v medzinárodných rebríčkoch podnikateľského prostredia (Doing business, 112. miesto v roku 2006 a 8. miesto v roku 2013), ekonomickej slobody (Heritage Foundation, 91. miesto v roku 2004, 21. miesto v roku 2013), vnímania korupcie (Transparency International, 134. v roku 2004, 51. v roku 2012).