Prepis | 4. prednáška: Krátky pohľad do histórie (Michal Paulov) - Univerzita pre moderné Slovensko

Pozrime sa do histórie. Skončila sa druhá svetová vojna, opätovne vzniká Československo a prichádzajú veľké zmeny pre pracujúcich, študentov a pre celú spoločnosť. Prejdime si teda zopár ustanovení, ktoré formovali pracovný trh tejto éry. Tiež si povieme o niektorých riešeniach, ku ktorým vtedajšia vláda prišla, ako aj popis cesty, ktorou sa spoločnosť dostala k plnej zamestnanosti.

Už v roku 1945 bola Dekrétom prezidenta republiky č. 88 zavedená všeobecná pracovná povinnosť. Zameraná bola na mužov vo veku od 16 do 55 rokov a žien vo veku od 18 do 45 rokov. Samozrejme, pracovná povinnosť sa vzťahovala na práce vo verejnom záujme.

O rok neskôr bola na dva roky zavedená Národná mobilizácia pracovných síl, ktorá až do 31. decembra 1948 prikazovala začlenenie nepracujúcich osôb do práce, ale aj presun zamestnancov na iné miesta tam , kde boli viac potrební. Takto mohli byť ľudia umiestňovaní mimo svojho bydliska, dokonca bez predošlého súhlasu, hoci premiestnenie sa malo uskutočňovať hlavne na báze dobrovoľnosti. Predstavte si to napríklad tak, že je potrebné vykopať množstvo železnej rudy, aby bola naplnená päťročnica, a tak ste povolaný zo svojej práce v akomkoľvek meste a ste premiestnený na vykonávanie banských prác.

Začiatok päťdesiatych rokov bol známy kultom osobnosti a politickými čistkami. Pre československý pracovný trh však pripravil niekoľko zmien, ktoré rozhodne nezaváňali slobodou pri výbere budúcej práce. V roku 1951 uzrel svetlo sveta zákon č. 110 o štátnych pracovných zálohách. Myšlienkou v pozadí tohto zákona bolo zabezpečiť dostatok zamestnancov pre dôležité odvetvia hospodárstva, napríklad pre huty a bane. Tieto pracovné zálohy sa vytvárali výchovou potrebného množstva kvalifikovaných pracovníkov spomedzi ľudí starších ako 15 rokov. Povedané jednoducho, štát si vychoval robotníkov na dané pozície. Po takomto tréningu boli absolventi povinní pracovať vo vybranom podniku po dobu 3 až 5 rokov. Vyškolený pracovník sa nesmel zamestnať v stanovenej dobe v inom podniku. Pre zaujímavosť, ani prokurátor nemal moc ospravedlniť zamestnanie sa v inom podniku, ako bol absolventovi pridelený.

O rok neskôr, v roku 1952, už ani vysokoškolskí absolventi nemali na výber. Po ukončení štúdia museli nastúpiť na vopred vybrané miesto a zotrvať na ňom po dobu troch rokov. Samozrejme, žiadny podnik nemohol prijať absolventa, ktorý mu nebol pridelený. Toto nariadenie prestalo platiť v roku 1959 spolu s Dekrétom prezidenta republiky č. 88 z roku 1945.

Od roku 1955 bol uchádzač o prácu posudzovaný závodným výborom Revolučného odborového hnutia.  Výbor bol oprávnený spolurozhodovať o prijatí do zamestnania aj z ohľadu mravnej spôsobilosti a štátnej spoľahlivosti.

V roku 1965 prišlo ku kodifikácií pracovného práva vo forme Zákonníka práce. Dôležitosť tohto kroku bola hlavne v tom, že legislatívu ohľadom zamestnávania rozličných profesií riešili rozličné zákony rôznymi spôsobmi. Počas 60-tych rokov sa skracovala aj pracovná doba postupne na 46 hodín týždenne, neskôr až na 42 hodín týždenne a uzákonil sa 5 dňový pracovný týždeň. Tieto postupné zmeny k lepšiemu čiastočne zmazala tzv. „normalizačná novela Zákonníka práce“ z roku 1969, teda po invázií vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Novela obsahovala diskriminačné aspekty, ktoré viedli k systematickým výpovediam a okamžitým zrušeniam pracovnej zmluvy zo strany zamestnávateľa. Na pracoviskách vznikali preverovacie komisie pre členov Komunistickej strany Československa, nakoľko podľa novely bolo treba rozviazať pracovný pomer so zamestnancom, dovolím si citovať: „ak svojou činnosťou narušil socialistický spoločenský poriadok a stratil dôveru potrebnú na zastávanie doterajšej funkcie alebo svojho doterajšieho pracovného miesta“. Toto bolo znenie §46 ods. 1 písm. e), v podobnom duchu kázal aj  §53. K zrušeniu týchto noviel došlo až v roku 1975, po početných protestoch Medzinárodnej organizácie práce. Samozrejme počas tejto doby sa odohrali aj iné významné zmeny. Napríklad študenti po roku 1965 museli mať pracovnú zmluvu ešte pred ukončením štúdia, čím sa predišlo dnes známej frikčnej nezamestnanosti. Doba dovoleniek sa postupne predlžovala a štandardy ochrany zdravia pri práci sa zdokonaľovali. Tento proces však už bez väčších zmien pokračoval do roku 1989. Čo nasledovalo potom, si povieme nabudúce.