Prepis | 4. prednáška: Euro a eurozóna - Univerzita pre moderné Slovensko

Spoločná európska mena vznikla ako spoločná účtovná mena 1. 1. 1999 a bankovky a mince začali obiehať v dvanástich zakladajúcich krajinách eurozóny od začiatku roka 2002. Dnes má eurozóna 17 členov a euro je druhou najsilnejšou svetovou menou a druhou najrozšírenejšou rezervnou menou. Platí ňou vyše 300 miliónov Európanov a okrem sedemnástich oficiálnych členských krajín sa používa aj v ďalších šiestich – Andore, Monaku, San Marine, Vatikáne, Čiernej Hore a Kosove. Okrem toho ďalších 23 štátov a teritórií má svoju menu naviazanú v pevnom kurze na euro.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že euro sa stalo po dolári druhou najvýznamnejšou svetovou menou. Do vypuknutia svetovej finančnej a následne ekonomickej krízy v rokoch 2008 – 2009 euro pomerne úspešne fungovalo a expandovalo a hlasy kritikov a skeptikov boli prehlušené týmto úspešným vývojom. Dnes je všetko inak – ako sme si uviedli v našich predchádzajúcich prednáškach, po svetovej finančnej a ekonomickej kríze prišla kríza dlhová a s ňou aj kríza eura a eurozóny.

Najskôr si povedzme, aké sú výhody a aké sú nevýhody spoločnej meny.
K výhodám patrí predovšetkým vyššia stabilita kurzu meny a nižšie tzv. transakčné náklady. Stabilita kurzu je daná najmä silou eura ako druhej najsilnejšej meny sveta. Najmä pre malú a otvorenú ekonomiku, akou je slovenská, je to významný faktor. Predtým sa slovenská koruna hýbala oboma smermi bez toho, aby sme to našou ekonomickou politikou vedeli ovplyvniť, čo v ekonomike s veľkým podielom zahraničného obchodu (až 170 % HDP) znamená veľké náklady. Transakčné náklady zase znamenajú, že firmy, ale ani ľudia, nemusia bankám platiť poplatky za prevody platieb z jednej meny do druhej. Analýzy NBS a MF uvádzali, že tieto pozitívne efekty vstupu SR do eurozóny znamenajú vyšší ekonomický rast asi o 0,8 % až 1 % ročne.

Každá minca má samozrejme dve strany. Medzi náklady a riziká vstupu patrí najmä celková udržateľnosť projektu, resp. náklady spojené s jeho udržiavaním a tiež strata možnosti nastolenia rovnováhy zmenou kurzu meny.

Už pri vzniku eura v roku 1999 vyhlásil jeden z najvplyvnejších ekonómov dvadsiateho storočia, nositeľ Nobelovej ceny Milton Friedman, že euro neprežije prvú veľkú európsku recesiu a dával euru desať rokov života. Medzi známych, vplyvných a veľmi otvorených kritikov spoločnej meny patril a stále patrí aj český prezident Václav Klaus. Spoločným menovateľom kritikov je, že euro je viac politický ako ekonomický projekt a že na to, aby mohla spoločná mena dobre fungovať, musia byť splnené isté predpoklady, ktoré podľa kritikov v prípade eura naplnené nie sú.

Teoretické predpoklady fungovania jednotnej meny sformuloval vo svojej Teórii optimálnych menových zón profesor Robert Mundell, ktorý dostal za svoju prácu v tejto oblasti v roku 1999 Nobelovu cenu. Podľa tejto teórie môže jednotná mena dobre fungovať vtedy, keď sú splnené predpoklady na fungovanie „optimálnej menovej zóny“. Tá je charakterizovaná nasledovnými predpokladmi:

1. vysoký stupeň mobility výrobných faktorov (práce a kapitálu)
2. vysoký stupeň synchronizácie hospodárskeho cyklu
3. symetria exogénnych šokov a reakcie na nich
4. vysoký stupeň diverzifikácie zahraničného obchodu a homogénna výrobná štruktúra
5. obojstranná flexibilita cien a miezd
6. existencia spoločnej fiškálnej politiky, resp. fiškálnych transferov

Tieto predpoklady sú v zásade prijímané a akceptované ako kritikmi, aj obhajcami eura. Rozdiel je však v tom, že kým kritici tvrdili a tvrdia, že v prípade eurozóny tieto kritériá splnené nie sú a bez veľkých zmien a nákladov ani splnené byť nemôžu, tak obhajcovia tvrdili, že splnené sú, alebo že sa k ich splneniu smeruje tak, že to budúcnosť eurozóny neohrozí.

Od vypuknutia eurokrízy na jar 2010 už aj zástancovia eura priznávajú, že máme problém a že kritériá a pravidlá optimálnej menovej zóny neboli a nie sú dostatočné, resp. že neboli dostatočne dodržiavané a vymáhané.

Analýza ekonomického vývoja v krajinách eurozóny od jej vzniku naozaj ukazuje, že problémy existujú v napĺňaní každého jedného z vyššie uvedených predpokladov a asi najväčším problémom je nedostatočná flexibilita cien a miezd (aj smerom dole), nedostatočná mobilita výrobných faktorov (najmä pracovných síl). Realita tiež potvrdila slová tých ekonómov, ktorí tvrdili, že jednotná mena bez fiškálnej únie vedie k rozpočtovej nezodpovednosti. Grécko, ale aj ďalšie krajiny sú toho jasným príkladom.

Zásadným problémom sa zdá byť aj skutočnosť, že jednotná fiškálna politika by vyžadovala veľké transfery od bohatších a prosperujúcejších členov menovej únie k chudobnejším a krízou postihnutým. Typickým príkladom fiškálnej únie bolo zjednotenie Nemecka s obrovskými transfermi zo západnej časti v prospech východnej.

Tvorcovia spoločnej meny si riziká uvedomovali, preto boli prijaté tzv. maastrichtské kritériá a Pakt rastu a stability. Tieto dohody stanovovali pravidlá a hranice pre zodpovednú hospodársku politiku krajín ašpirujúcich na vstup do eurozóny a aj tých, ktoré už do menovej únie vstúpili – limity pre rast deficitu, verejného dlhu, inflácie a úrokových sadzieb, pravidlá povinného znižovania nadmerných deficitov a podobne. Dnešná realita však ukazuje, že zásadným problémom nebola a nie je neexistencia pravidiel, ale ich nedodržiavanie a obchádzanie. Najvýstižnejšie to ilustruje fakt, že maastrichtské kritériá deficitu a dlhu, ktoré musela splniť každá krajina pred vstupom do eurozóny, dnes dodržiava len minimum krajín, ktoré už v eurozóne sú. Konkrétne dlhové kritérium (verejný dlh nižší ako 60 % HDP dodržiavajú len Luxembursko, Fínsko, Slovinsko, Slovensko a Estónsko) a kritérium deficitu (nižší ako 3 % HDP) len Luxembursko a Estónsko.

Zásadná otázka teda je – za akých predpokladov je eurozóna udržateľná, čo je potrebné urobiť a zmeniť, aby euro nielen prežilo, ale bolo aj úspešnou a silnou menou. O tom budeme hovoriť v poslednej prednáške tohto trimestra, medzitým sa ešte pozrieme bližšie na krízu v eurozóne a na situáciu v Grécku a Írsku.