Prepis | 4. prednáška: Estónsko – reformný líder (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Estónsko je spolu so Slovenskom najrýchlejšie rastúcou postkomunistickou ekonomikou. Na rozdiel od Slovenska je však v Estónsku reformný proces stabilný, nepodlieha takým výkyvom, ako na Slovensku. To je aj hlavný dôvod, prečo bude s najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti Estónsko úspešnejšie ako Slovensko.

Estónsko bolo od roku 1920 do roku 1939 prosperujúcou nezávislou republikou s ekonomickou úrovňou podobnou ako susedné Fínsko. V roku 1939 bolo Estónsko na základe Paktu Molotov-Ribbentrop priradené do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu a v roku 1940 bolo Sovietskym zväzom okupované a anektované.

Päť desaťročí bolo Estónsko súčasťou Sovietskeho zväzu, čoho výsledkom v ekonomickej oblasti bolo výrazné zaostávanie za svetom. V roku 1989 bolo Estónsko štyri až päťkrát chudobnejšie ako Fínsko.

Nezávislosť získalo Estónsko v roku 1991. V rokoch 1990 – 1992 sa však v ekonomickej oblasti stále pohybovalo niekde medzi plánovanou a trhovou ekonomikou. Platilo sa stále rubľami, inflácia v roku 1992 dosiahla 1000% a životná úroveň dramaticky klesala.

Skutočné reformy začali v lete 1992, prvou dôležitou bola menová reforma, ktorou sa zaviedla nielen nová estónska mena (koruna), ale aj menová politika založená na menovej rade (currency board). Znamená to fixné naviazanie estónskej koruny na nemeckú marku (neskôr na euro). Hlavným kritériom pri tejto reforme bola rýchlosť a jednoduchosť. Reforma priniesla naozaj rýchle pozitívne výsledky. Inflácia bola skrotená a dovtedy prázdne obchody sa rýchlo zaplnili tovarom. Ľudia od začiatku novej mene dôverovali a menili na estónske koruny aj tvrdú západnú menu. Na výmenu rubľov za koruny bolo určených len desať dní.

V septembri 1992 sa konali v Estónsku voľby. Vznikla stredopravá koaličná vláda, ktorú viedol vtedy 32 ročný historik Mart Laar. Vláda bola mladá (traja členovia vlády mladší ako 30 rokov) a mala silný proreformný mandát.

Vláda vsadila na rýchle a razantné reformy. Došlo k zníženiu počtu ministerstiev a ku generačnej výmene v celom verejnom sektore. Bol zmenený právny systém, Estónsko jednoducho prebralo nemecký občiansky a obchodný zákonník a zaviedlo trojstupňový nemecký súdny systém.

Ďalšou prioritou bola rýchla liberalizácia ekonomiky. Boli odstránené všetky exportné reštrikcie a importné tarify a clá. To viedlo k vyššej konkurencii a rýchlejšej reštrukturalizácii estónskej ekonomiky. Keď v roku 1994 Rusko zaviedlo proti dovozu z Estónska importné clá, malo to krátkodobo negatívny dopad na estónskych výrobcov a vývozcov, ale zároveň to urýchlilo reorientáciu estónskeho vývozu z ruského trhu na trhy západné.

Pretože Estónsko zaviedlo menovú radu (currency board), muselo mať vyrovnaný rozpočet a tak musela estónska vláda v roku 1992 osekať výdavky až na kosť. Okrem iného bolo nevyhnutné zrušiť všetky dotácie a úvery so štátnou garanciou pre štátne podniky. Liberalizácia cien a zahraničného obchodu, úsporná menová a rozpočtová politika a zrušenie dotácií a garantovaných úverov spolu so zavedením nemeckého právneho systému a bankrotovej legislatívy znamenali rýchle vyčistenie trhov a reštrukturalizáciu ekonomiky.

Potom nasledovali reformy, ktoré mali naštartovať ekonomický rast. Najdôležitejšia bola daňová reforma, ktorá zaviedla rovnú daň, najskôr vo výške 26%, ale hlavne zjednodušila celý daňový systém. Daňová reforma bola založená na princípoch: menej daní, široký daňový základ, nízke sadzby, minimum výnimiek, jednoduchosť a neutralita.

Medzinárodný menový fond (MMF) bol proti takejto daňovej reforme, pretože sa obával negatívnych rozpočtových dôsledkov a aj verejnosť bola naladená skôr negatívne. Reforma však priniesla veľmi pozitívne výsledky a získala si podporu.

Ďalšou dôležitou reformou bola privatizácia. Estónsko sa poučilo zo skúseností krajín strednej Európy a pripravilo privatizačný program, ktorý využil všetky dobré skúsenosti, ale vyhol sa aj najdôležitejším chybám.

Estónsko využilo reštitúcie aj malú privatizáciu cez verejné dražby podobne ako predtým Československo. Pri tzv. veľkej privatizácii skombinovali maďarský (resp. východonemecký) prístup s československým. Privatizácia prebehla cez medzinárodné aukcie, často za nízke ceny, ale so záväzkom investovať a zamestnávať. Cieľom bolo nájsť čo najskôr konkrétnych vlastníkov, nie najskôr reštrukturalizovať a potom predávať. Kupóny sa síce využili, ale len na rozdelenie minoritných podielov v podnikoch, ktoré už získali konkrétnych vlastníkov. Tým sa podarilo Estónsku vyvarovať sa absencii reálnych vlastníkov, čo sa stalo v Československu po kupónovej privatizácii. Ale taktiež sa vyvarovali chýb, ktoré urobil nemecký Treuhand (obdoba slovenského Fondu národného majetku). Ten v snahe najskôr podniky reštrukturalizovať a až potom privatizovať nakopil obrovské dlhy a spôsobil prieťahy v privatizácii. Estónska privatizácia mala rýchly priebeh, priniesla vysoký prílev zahraničných investícií a zároveň minimalizovala korupciu.

Estónsko je od začiatku transformácie krajinou s najnižšou mierou korupcie spomedzi porovnateľných krajín. Jednou z podstatných príčin môže byť aj fakt, že Estónsko pristúpilo hneď od začiatku aj na liberalizáciu energetického trhu. Všade, kde sa liberalizácia energetického trhu oneskorila, to prinieslo enormný nárast korupcie. Arbitráž medzi nízkymi regulovanými cenami energie (najmä pre domácnosti) a svetovými cenami umožnila vznik oligarchov, ktorí potom svoj veľký ekonomický a politický vplyv využívali na odďaľovanie potrebných reforiem a potrebnej liberalizácie. Nikde to nie je evidentnejšie ako na Ukrajine, kde energetický sektor nebol liberalizovaný doteraz.

Tvrdé rozpočtové obmedzenia, reštrukturalizácia ekonomiky a vyčistenie trhu umožnili odstrániť bariéry pre rozvoj malého a stredného podnikania. Estónsko začínalo v roku 1992 s 2000 štátnymi podnikmi, už o dva roky neskôr však bol celkový počet podnikov 70 000.

Estónsko sa sústredilo na zlepšovanie podnikateľského prostredia ako takého, nie na poskytovanie špeciálnych výhod vybraným zahraničným investorom. Veľmi dobrým príkladom je trh s pôdou, ktorý bol v Estónsku liberalizovaný už v roku 1993 a to za rovnakých podmienok pre domácich aj zahraničných investorov. Opäť jeden z príkladov, prečo sú Estónsko a Ukrajina tam, kde sú. Na Ukrajine dodnes neexistuje a nikdy neexistoval trh s pôdou. Na jej predaj je uvalené moratórium.

V druhej vlne reforiem, po roku 2000, sa Estónsko sústredilo na prehĺbenie daňovej reformy, penzijnú reformu a zavedenie e-governmentu (informatizácia verejnej správy). Od roku 2000 Estónsko zrušilo daň zo zisku na reinvestovaný zisk, čím výrazne podporilo investovanie a podnikanie. Od roku 2001 uskutočnilo dôchodkovú reformu zavedením silného druhého piliera povinného dôchodkového sporenia. Vláda spustila e-Estonia program, v ktorom pokračujú aj ďalšie vlády, a vďaka ktorému sa Estónsko stalo svetovým lídrom v používaní moderných informačných technológií vo verejnom sektore.

Počas svetového ekonomického boomu v rokoch 2004 – 2008 sa v Estónsku nafúkla silná bublina, vysoký rast bol v značnej miere financovaný zahraničnými pôžičkami s rastúcimi deficitmi na bežnom účte. Keď bublina spľasla a nastal odliv kapitálu, prišla hlboká recesia. V rokoch 2008 – 2009 poklesol HDP kumulatívne o 18%. Estónsko (podobne ako Lotyšsko a Litva) nasadilo radikálny úsporný program a rýchlo sa z problémov dostalo. Od roku 2011 Estónsko vstúpilo do eurozóny a opäť patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky v Európe.