Prepis | 3. prednáška: Neudržateľnosť štátov blahobytu - Univerzita pre moderné Slovensko

V minulotýždňovej prednáške sme si ukázali, aký bol vývoj vo svetovej ekonomike počas globálnej krízy a aké sú vyhliadky na najbližšie štyri roky. Rozobrali sme tiež vývoj zadlženia vyspelých krajín a povedali sme si, že takýto vývoj je dlhodobo neudržateľný. V tejto prednáške si túto neudržateľnosť rozoberieme podrobnejšie. Vychádzať budeme zo štúdie ekonómov Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) v Bazileji s názvom „Budúcnosť verejných dlhov, očakávania a dôsledky“.

V minulej prednáške sme si ukázali, že už dnešná úroveň zadlženia vyspelých krajín je veľmi vysoká a že v tomto roku budeme mať už osem vyspelých krajín s verejným dlhom nad 100%, kým pred krízou to bolo len Japonsko, Grécko a Taliansko. Ešte horšie však vyzerajú projekcie do budúcnosti. Ako sme uviedli v predchádzajúcej prednáške, najväčším urýchľovačom zadlženia je rast verejných výdavkov v súvislosti so starnutím obyvateľstva a krátkodobo aj v súvislosti so záchranou bánk a keynesiánskym stimulovaním agregátneho dopytu počas krízy a po nej.

Závery vyššie uvedenej štúdie ekonómov BIS preto skúmali najmä dlhodobý vývoj verejného dlhu v závislosti od starnutia populácie za rôznych predpokladov vývoja verejných výdavkov ako podielu na HDP a verejných výdavkov na starnutie obyvateľstva, teda najmä na dôchodky. Zásadný záver je, že bez výrazných zmien a reforiem, najmä v oblasti dôchodkov a zdravotníctva (ale nielen) je súčasný systém rozpočtovo a dlhovo neudržateľný.

Ak by sa udržal podiel verejných výdavkov na HDP v jednotlivých vyspelých krajinách na dnešnej úrovni a ak by zároveň rástli výdavky na starnutie obyvateľstva priamo úmerne demografickému vývoju, tak 200% dlh oproti HDP by malo Nemecko v roku 2030, Francúzsko v roku 2023, Veľká Británia 2020 a USA 2022. Ďalej by sa to zhoršovalo ešte rýchlejšie, v roku 2040 by malo Nemecko verejný dlh 320% HDP, Francúzsko 400% , USA 450%, UK 530%.

To sú samozrejme úplne neudržateľné a neufinancovateľné úrovne verejného dlhu. Najlepšie to dokazujú údaje, ktoré hovoria o vývoji dlhovej služby pri takýchto úrovniach verejného dlhu. Len na úrokoch by musela Veľká Británia ročne platiť okolo 27% HDP a USA okolo 23%, podobne ako Grécko a Belgicko. V súčasnosti sa podiel úrokových platieb za verejný dlh pohybuje v USA a UK na úrovni okolo 5% HDP. Veľká Británia vyberie v súčasnosti ročne na daniach a odvodoch cca 36,5% HDP, teda ak by miera daňového zaťaženia ostala nezmenená, tak by úroky štátneho dlhu zhltli 74% podiel všetkých týchto príjmov. V USA by to bol dokonca až 96% podiel na všetkých daňových príjmoch.

To by samozrejme nebolo možné a takýto vývoj by bol neudržateľný. Aký je však najoptimistickejší scenár, ktorý ponúkajú autori štúdie? Predpokladá, že vládam sa podarí v priebehu najbližších piatich rokov znížiť deficit verejných financií o 1% ročne a že výdavky na starnutie obyvateľstva ostanú zachované na dnešnej úrovni napriek starnutiu obyvateľstva. Ide teda o scenár, ktorý vyžaduje pomerne razantné reformy najmä v oblasti dôchodkov a zdravotníctva. Napriek tomu by však vývoj v niektorých krajinách bol naďalej problematický, aj keď nie v takej miere ako predchádzajúci pasívny scenár. Verejný dlh by oproti dnešnej úrovni poklesol v štyroch  krajinách – Nemecku, Rakúsku, Taliansku a Holandsku. Avšak naďalej by rástol v USA, Veľkej Británii, Japonsku a Francúzsku, aj keď nie tak dramaticky ako pri pasívnom scenári.

Takže záver je jednoznačný. Ďalšie pokračovanie štátov blahobytu tak, ako sa vyvíjali doteraz, je nemožné a neudržateľné. Rast verejného dlhu so sebou prináša začarovaný kruh vyšších daní, nižšieho rastu, vyššej nezamestnanosti. Vysoké deficity a dlhy vytláčajú súkromné investície a zvyšujú rizikové prirážky. Najviac, ako sme si ukázali v prvom a druhom trimestri UPMS, globálna konkurencia sa vyostruje a platí to ešte viac po globálnej finančnej a ekonomickej kríze. Platí to a bude to platiť viac ako kedykoľvek predtým. Rozvíjajúce sa krajiny, najmä ázijské rýchlo rastú a čoraz viac konkurujú najvyspelejším krajinám. Neplatí to len o krajinách menej vyspelých, ako je Čína, alebo India, ktoré stále profitujú najmä z nízkej ceny práce, ktorá je najmä v prípade Číny ešte znásobovaná udržiavaním umelo podhodnoteného kurzu juanu. Európe silno konkurujú aj vyspelé ázijské krajiny ako je Južná Kórea, Singapur, alebo Hongkong, ktoré majú výrazne nižšiu mieru prerozdeľovania, nižšie dane a vyššiu mieru ekonomickej slobody.

V USA, západnej Európe a Japonsku je situácia najzložitejšia. Samozrejme platí, že nie všetky krajiny sú na tom rovnako zle. Dobre sa drží Nemecko, Holandsko, Rakúsko, Luxembursko a severské krajiny, väčšie problémy má Belgicko, Veľká Británia a Francúzsko a najväčšie periférne krajiny PIIGS (Portugalsko, Taliansko, Írsko, Grécko a Španielsko). V zásade ale platí, že vo všetkých týchto krajinách budú potrebné reformy, ktoré zvýšia konkurencieschopnosť, naštartujú udržateľný ekonomický rast, znížia deficity verejných financií a zabezpečia udržateľnosť verejných financií. S istotou sa dá povedať, že pri zachovaní, či nebodaj ďalšom rozvíjaní štátu blahobytu tak, ako sa doteraz vyvíja, to nepôjde. A v tom je práve najväčší problém. Ľudia si zvykli na pohodlný život, na opatrovateľský štát, ktorý sa o nich stará od kolísky po hrob a zmeny odmietajú. Reformy sú vždy ťažké, pretože prinášajú zmenu a ľudia majú prirodzene zo zmien obavy. Politický inštinkt zároveň politikom hovorí, aby nerobili nepopulárne veci, pretože prehrajú voľby. Keď sme pred rokmi na zasadnutí porady ministrov financií Európskej únie v Bruseli do omrzenia rozoberali aké reformy je potrebné urobiť, aby bola Európa konkurencieschopnejšia a nestrácala v globálnej súťaži, skúsený európsky harcovník Jean Claude Juncker to vyjadril jasne: „Samozrejme, že všetci vieme, čo treba robiť, len nevieme, ako potom vyhrať voľby.“

Takže to, čo najviac v súčasnosti Európa potrebuje, sú reformy a ich najdôležitejšou podmienkou sú politici, ktorí sa nebudú báť pomenovať problém, navrhnúť riešenia a tieto riešenia presadzovať napriek riziku politických nákladov a strát.