Milí študenti štvrtého ročníka Univerzity pre moderné Slovensko,
V minulých prednáškach sme si hovorili o ekonomických cykloch. Ukázali sme si, akú dôležitú rolu v nich hrajú centrálne banky. Centrálna banka je neuveriteľne mocná inštitúcia, ktorá svojou politikou dokáže nielen zastaviť ekonomický pokles, ale aj vytvárať bubliny v podobe neudržateľného ekonomického rastu. Ako sa ekonómovia v 20. storočí učili na vlastných chybách, tieto chyby sa prenášali aj na konanie centrálnych bánk. Tie sa stali politickými inštitúciami, ktoré realizovali častokrát politiku, ktorá viedla k mnohým neblahým následkom. Veď posúďte sami na príkladoch hlavných centrálnych bánk za posledné storočie. Začnime americkou centrálnou bankou – Fedom.
Kým v Európe existovali centrálne banky už dlhé desaťročia, Spojené štáty americké nemali ešte ani na začiatku 20. storočia svoju centrálnu banku. Snahy o jej vytvorenie v 18. a 19. storočí stroskotali na tvrdej opozícií zakladajúcich otcov, keď napríklad Thomas Jefferson tvrdil, že táto inštitúcia je nástrojom manipulácie, špekulácie a korupcie. Situácia sa zmenila až na začiatku 20. storočia.
S tým, ako americká ekonomika prudko rástla, rástli aj možnosti na finančnom trhu. Bežní ľudia začali stále viac investovať a špekulovať, pri tom, ako chceli rýchlo a ľahko zbohatnúť. Ekonomické cykly ale fungovali neúprosne. Rast financovaný dlhom bol čoskoro nasledovaný finančnou panikou a ekonomickou recesiou. Jednou z takýchto kríz bola aj veľká panika z roku 1907.
Bola to klasická banková panika, keď krach jednej veľkej finančnej spoločnosti, v tomto prípade Knickerbocker Trust, spôsobil kolaps takmer celého amerického finančného systému. Ľudia obávajúci sa o bezpečnosť svojich peňazí začali svoje vklady náhle vyberať, čím strácal finančný sektor likviditu (tak sa označuje hotovosť). Komerčné banky totižto žijú z toho, že krátkodobými peniazmi (vkladmi obyvateľstva) financujú dlhodobé projekty (úvery firmám). To vytvára nesúlad medzi okamžitými záväzkami a dlhodobými pohľadávkami. V prípade veľkého výberu vkladov, sa tak aj tie najlepšie banky ocitajú blízko krachu.
Presne takáto situácia vznikla aj v októbri 1907, kedy veľkým newyorským bankám hrozil kolaps. Situáciu zachránil až J.P.Morgan, ktorý sa za svoju banku zaručil vlastnými peniazmi, a to isté prinútil spraviť aj ostatných bankárov. Dôvera v komerčné banky sa navrátila a ľudia prestali vyberať peniaze, čím sa situácia stabilizovala. Kríza rýchlo skončila.
No spomienka na rok 1907 bola pre mnohých finančníkov príliš trpká. A tak najväčší bankári začali plánovať vznik centrálnej banky, ktorej úlohou by bola záchrana komerčných bánk v časoch nedostatku likvidity, čiže hotovosti. Jednoducho by dodávala bankám peniaze v prípade runov na banky a tým by zabezpečila stabilitu celého bankového sektora. Po rokoch plánovania bol nakoniec zákon o zriadení Federálneho rezervného systému schválený na Vianoce roku 1913, keď už väčšina opozičníkov sviatkovala. Médiá hovorili o novej ére v podnikaní. Amerika konečne dostala svoju centrálnu banku.
A tá pomáhala ekonomike v prudkom raste počas nasledujúcich 15 rokov. No skutočný rozmach ekonomiky nastal až v 20. rokoch 20. storočia, ktoré sa označujú ako „Roaring twenties“. Obrovský technologický rozvoj (napríklad mrazené potraviny, rádio, inzulín) podporovala centrálna banka takzvanou uvoľnenou monetárnou politikou, čiže dostupnosťou lacných peňazí. Množstvo peňazí rástlo tak výrazne, že na burze špekuloval takmer každý. Údajne Kennedy starší sa vyhol vysokým stratám v nasledujúcej burzovej panike predajom svojich akcií po tom, ako mu čistič topánok začal dávať tipy na akciové obchody.
A práve keď začala burzová panika, Fed sa rozhodol, že bude podporovať slabnúci dolár, nie domácu ekonomiku. Všetky ceny začali prudko padať a ekonomika sa dostávala do deflácie. Fed túto defláciu podporil tým, že kvôli obrane dolára zmenšoval množstvo peňazí v obehu. To ešte viac podporilo defláciu a z recesie sa stala najväčšia známa ekonomická depresia. Skrachovali tisíce bánk a nezamestnanosť vzrástla na 25%. Fed tak v prvých rokoch krízy nedokázal zastaviť defláciu, čo sa prejavilo silnou ekonomickou depresiou.
Tá skončila až s tým, ako Roosvelt devalvoval dolár a zaviedol monetárnu expanziu, ktorá sa podobala na kvantitatívne uvoľňovanie. Tlačením peňazí zastavil deflačné tlaky a ekonomika začala postupne rásť. Ekonomický cyklus preskočil do fáze reflácie. Roosveltova politika zasiahla aj Fed - ten dostal za úlohu zabezpečovať plnú zamestnanosť. Úloha centrálnej banky sa posunula k stimulácii ekonomiky.
A práve najbližšie desaťročia začali patriť intervencionistickej politike, ktorá bola poznačená snahou politikov o silnú angažovanosť v ekonomike. Úlohou vlády sa stalo tvoriť pracovné miesta a zabezpečovať ekonomický rast, pričom centrálna banka mala vláde asistovať. Ekonómovia si našli teóriu, podľa ktorej je možné ekonomiku podporovať vyššou infláciou. Mohli si tak vybrať nižšiu nezamestnanosť na úkor vyšších cien.
Netrvalo dlho a ceny začali prudko rásť. Vládne deficity vznikajúce kvôli vietnamskej vojne a Nixonovej snahe o sociálny štát začali devastovať ekonomiku. Centrálna banka tieto dlhy bez problémov financovala. Vláda zaviedla vysoké dane a cenové stropy, tie však situáciu ešte zhoršili. Stalo sa niečo, s čím ekonómovia nepočítali – s vysokou infláciou rástla aj nezamestnanosť. Dôvera vo vládnu hospodársku politiku sa stratila a bolo len otázkou času, kedy príde k väčšej globálnej kríze. Tá sa dostavila v podobe ropných šokov po tom, ako USA opustili zlatý štandard.
Centrálni bankári zistili, že podpora ekonomiky nízkymi úrokovými sadzbami má svoje hranice. Až s príchodom Paula Volckera začiatkom 80. rokov, ktorý zvýšil úrokové sadzby na 20%, sa dlhodobá stagnácia skončila. Naopak, ekonomika sa stabilizovala, čím sa vytvorili predpoklady pre silný ekonomický rast najbližších dekád. Pod vplyvom tejto krízy však Fed dostal takzvaný duálny mandát – už nemal podporovať iba zamestnanosť, ale mal dohliadať aj na stabilné ceny.
A to sa americkej centrálnej banke darilo až do konca 20. storočia. No s tým, ako sa Fed obával o potenciálne problémy s prechodom do nového tisícročia, nalial do ekonomiky obrovské množstvo peňazí. Tie nezvýšili ceny bežných tovarov, ale spôsobili obrovský rast finančných aktív. Vznikla bublina technologických akcií dot-com, keď akcie technologických spoločností narástli za 3 roky o 300%. Americká centrálna banka sa stala tvorcom ďalšej bubliny na finančnom trhu.
20. storočie však končilo fenomenálnym ekonomickým rastom, jedným z najsilnejších v histórií. Politici ignorovali fakt, že tento rast bol hnaný rastom dlhu. Keď hovoríme o dlhu, hovoríme o celkovom dlhu, ktorý agreguje dlh obyvateľstva, firiem či vlád. Ľudia mali pocit, že životná úroveň preskočila do vyššej dimenzie. Podobný pocit mali však aj na konci 20. rokov minulého storočia. Vtedy najuznávanejší americký ekonóm Irving Fisher skutočne povedal, že „akcie dosiahli trvalo vysoké úrovne“. Bolo to iba pár týždňov pred burzovou panikou, po ktorej akcie stratili takmer 90% svojej hodnoty.
História americkej centrálnej banky v 20. storočí nám ukázala evolúciu myslenia a krehkosť realizácie monetárnej politiky. Cieľ Fedu na začiatku minulého storočia bol omnoho užší ako na jeho konci. Avšak aj napriek tomu momentálne zisťujeme, že ani centrálna banka nedokáže zastaviť dlhodobý ekonomický cyklus. Môže však svojou politikou pomôcť zastaviť deflačné tlaky v období depresie, tak ako nám to ukázala Roosveltova vláda. O tom, ako sa to darí Fedu v súčasnosti budeme hovoriť nabudúce.
Ďakujem za pozornosť.
Diskusia
Diskusia je zatiaľ prázdna.