Prepis | 2. prednáška: Fungovanie dnešného finančného systému - dolár ako svetová rezervná mena (Juraj Karpiš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Peniaze sú zaujímavý fenomén. Napriek tomu, že ich má každý v peňaženke alebo niekoľkokrát za deň v ruke, takmer nikto nerozumie tomu, ako dnes fungujú. Keďže sme v minulej prednáške peniaze označili za jedného z hlavných podozrivých zo súčasných ekonomických problémov, pozrime sa na to, ako dnes fungujú finančné systémy vo svete. Teda kde a ako peniaze vznikajú a aké to má efekty na ekonomiku.

Zlato ako peniaze

Peniaze sú veľmi užitočný nástroj, ktorý umožňuje rozložiť výmenu statkov v čase. No na to, aby peniaze dobre plnili svoju funkciu, musia byť vzácne a najmä schopné udržať si svoju hodnotu v čase medzi týmito dvoma výmenami. Tisícročia trvajúci tender na peniaze v poctivej a neúprosnej celosvetovej súťaži rôznych komodít nakoniec vyhralo zlato. Je totiž pomerne vzácne a jeho ponuka môže so zvyšujúcim sa dopytom rásť iba obmedzene a je v čase pomerne stabilná. Zlata neubúda – zlato neoxiduje a aj ten najhlbšie zakopaný pirátsky poklad sa skôr či neskôr nájde. Na druhej strane na to, aby ho pribudlo, potrebujete naozaj veľa kapitálu a ľudskej práce. Preto si zlato veľmi dobre uchováva kúpnu silu a rovnako ako pred sto rokmi si aj dnes môžete za uncu zlata kúpiť na mieru šitý oblek, výlet cez Atlantik v ekonomickej triede, koňa alebo 30 fliaš kvalitnej whisky.

Zlatý diktát

Zlato je však nepríjemným limitom pre výdavky štátov. Ak ste politikom a chcete financovať vojnu alebo darčeky pre obľúbené záujmové skupiny, máte v poctivom zlatom štandarde v podstate len dve možnosti. Zvýšite dane – a to obľúbenosti politickej triedy príliš neprospieva, alebo si musíte požičať od súkromných investorov za nimi nadiktovaných podmienok.  Ak ale zavediete ničím nekrytú papierovú menu s núteným obehom na vašom území, ktorú bude monopolne produkovať „nezávislá“ vami založená, centrálna banka (história ukazuje, že centrálne banky sú nezávislé iba do chvíle, keď treba hasiť obrovské deficity verejných financií pozri Buiter 2010), peniaze na vojnu si môžete za asistencie privilegovaných komerčných bánk vytlačiť sami. A následný rast cien potom zvalíte na ziskuchtivých obchodníkov.

Zlatý štandard okrem deficitov verejných financií obmedzuje aj príjmy komerčných bánk z úrokov, keďže dlh nemôže expandovať tempom, akým k tomu dochádza v systéme s nekrytými peniazmi. Okrem toho v ňom existuje zásadne menší priestor pre intervencie ekonómov do ekonomiky. Od ekonómov naklonených štátnym zásahom do ekonomiky preto zlato získalo pejoratívne pomenovanie  „barbarský prežitok“ či „zlatá klietka“. Postupne sa vplyv uvedených záujmových skupín  postaral o úplné znárodnenie produkcie peňazí štátom a zavedenie ničím nekrytých papierových tzv .fiat peňazí, po slovensky „budiž“ peňazí. Ako ukázala história a uvidíme aj v nasledujúcich prednáškach, politici sa naozaj úplne „utrhli zo zlatej reťaze“.

Rozvod so zlatom

Zlato plnilo peňažnú funkciu vo viac či menej limitovanom rozsahu až do roku 1971 (Británia opustila zlatý štandard v roku 1931), keď sa vtedajší americký prezident Richard Nixon zľakol francúzskych lodí, ktoré sa po masívnej expanzii papierových dolárov plavili do USA vymeniť bankovky za zlato. Nixon tým definitívne zrušil krytie dolára zlatom. Papierové peniaze sa tak odtrhli od objektívnych obmedzení komoditnej ponuky a ocitli sa plne v moci štátu a centrálnych bankárov. Funkciu svetovej rezervnej meny – čiže meny, v ktorej si sporia ľudia po celom svete, prebral papierový ničím nekrytý americký dolár. Dolár sa k statusu svetovej rezervnej meny prepracoval cez silnú ekonomiku USA, absenciu vážnych vojenských konfliktov na ich území a vo svetovom meradle relatívne zodpovednú fiškálnu politiku.

Nehorázne privilégium

Táto pozícia však pre USA predstavovala "nehorázne privilégium." Toto označenie použil v roku 1960 francúzsky minister financií Valéry Giscard d'Estaing. Keďže doláre nekriticky akceptujú aktéri po celom svete, USA mohli za cenu výroby jednej stodolárovej bankovky, ktorá sa pohybuje na úrovni pár centov, nakupovať vo svete reálne statky v hodnote 100 dolárov. Množstvo zahraničných subjektov tak de facto dotovalo blahobyt USA či ich vojenské eskapády v zahraničí. Dnes ale držia v rukách papierové doláre, ktoré neustále strácajú kúpnu silu a stále nechcú uveriť tomu, čo vidia. Napríklad dolárové rezervy Číny tento rok presiahli 3 bilióny USD. Aj po viac ako 30 rokoch tak čoraz intenzívnejšie platí odkaz Johna Connallyho, guvernéra FEDu za amerického prezidenta Richarda Nixona, ostatným krajinám: „Dolár je síce naša mena, ale váš problém."

Dopady "budiž" peňazí

Pred pár dňami sme mohli osláviť presne 40 ročné výročie zrušenia krytia zlatom americkej meny – tzv. zlatého bankrotu USA. Samozrejme, ak by bolo čo oslavovať. Súdiac podľa vývoja indexu spotrebiteľských cien papierový americký dolár totiž prepadol na celej čiare. Ceny tovarov a služieb v USA narástli od roku 1947 v papierových dolároch o 900%. Ak prepočítame ceny tovarov a služieb na jednotky zlata zistíme, že za rovnaké obdobie naopak klesli o viac než 70%.

Zdroj: ECONOMPICDATA

Rozdiel v cenách  medzi plus 900% a mínus 70% je rast spôsobený nafukovaním peňažnej ponuky neúnavným tlačením nových peňazí. Táto inflácia pomáha financovať štátny dlh, prerozdeľuje zdroje v ekonomike od posledných príjemcov nových peňazí smerom k prvým a zvyšuje tak príjmovú nerovnosť. Prví totiž nakupujú za ceny, ktoré ešte neodzrkadľujú vyššie množstvo peňazí v obehu. Obrovský výkyv v peňažnej zásobe vďaka bankovníctvu frakčných rezerv a produkcii peňazí centrálnou bankou narúša informačnú hodnotu cien v ekonomike. Frakčné rezervy predstavujú pre banky možnosť nedržať všetky peniaze, ktoré si u nich ľudia uložia na bežné účty v trezoroch, a majú možnosť z nich poskytnúť ďalšie úvery. Tak dochádza k rastu množstva peňazí v obehu – takzvanej multiplikácii bankovým systémom. Prehľad rôznych usporiadaní finančných systémov nájdete v priloženej tabuľke. Tvorba nových peňazí v kombinácii s umelo znižovanou úrokovou sadzbou vedie k hromadeniu mylných investícií v ekonomike. Výsledkom je  okrem iných efektov aj najväčšia recesia od druhej svetovej vojny.

Comeback zlata - zlatého svedomia centrálnych bankárov

Zlato dnes prežíva masívny comeback. Môžeme ho nazvať aj zlým svedomím centrálnych bankárov. Zlato nie je klasické aktívum ale stále plní aj monetárnu funkciu, napriek tomu, že táto bola plne znárodnená štátmi pred 40 rokmi. Kto tvrdí, že nákupy zlata ľuďmi sú iracionálne, lebo zlato sa nedá jesť, zabúda na to, že zle sa jedia aj eurové bankovky (a to nehovorím o minciach) a napriek tomu existuje po nich dopyt.

A čo deflácia? Nehrozili by nám v prípade opätovného zlatého štandardu nižšie ceny? A naozaj sa treba obávať nižších cien? K strašiaku deflácie sa dostaneme v siedmej časti.

Doplňujúce zdroje: