Prepis | 2. prednáška: Dlhová kríza - Univerzita pre moderné Slovensko

V druhom trimestri našej univerzity sme si vysvetlili, ako a prečo vznikla svetová globálna finančná kríza, ktorá naplno prepukla na jeseň 2008 a následne sa zmenila na globálnu ekonomickú krízu, ktorá zasiahla svet v roku 2009. Svetová ekonomika zaznamenala v tomto roku absolútny pokles o 0,6%, čo bolo prvýkrát za posledné desaťročia. Rast svetovej ekonomiky sa však pomerne rýchlo obnovil a podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) už svetová ekonomika v roku 2010 rástla o 4,8%, čo je síce trochu menej ako v roku 2007 (5,3%), ale výrazne viac ako v roku 2008 (2,8%). Podľa odhadov MMF by podobný rast mal vydržať aj v rokoch 2011 až 2015 (4,2% resp. 4,6%).

To sú však celosvetové čísla, tie sú ale priemerom veľmi odlišného vývoja v rôznych častiach sveta. Ako inak, najlepšie je na tom Čína a India, najhoršie západná Európa, Japonsko a USA.

Zdroj: World Economic Outlook, IMF, oct. 2010

Z údajov v tabuľke je evidentné, že v nadchádzajúcich rokoch bude Čína a India rásť dvakrát rýchlejšie ako svet, kým USA budú mať rast zhruba polovičný oproti priemeru sveta, eurozóna a Japonsko tretinový a stredná a východná Európa by mohla rásť o málo rýchlejšie ako svet v priemere. Aspoň podľa prognózy MMF.

To, že chudobnejšie krajiny zväčša (pri správnej ekonomickej politike) rastú rýchlejšie ako bohaté, je normálne a prirodzené. Napriek tomu je tu však veľký problém. Spočíva v tom, že najbohatšie krajiny (USA, západná Európa a Japonsko) majú enormný verejný dlh, ktorý počas globálnej finančnej a ekonomickej krízy ešte výrazne vzrástol. Súvisí to najmä s tým, že globálna finančná a ekonomická kríza bola vo všetkých týchto krajinách riešená robustnými a veľmi drahými záchrannými projektmi, najmä cez nalievanie likvidity do bánk, záchranu veľkých podnikov (automobilky v USA), nalievanie peňazí do ekonomiky cez operácie centrálnych bánk aj cez vládne stimulačné balíky. Teda presne v duchu odporúčaní keynesiánskej ekonomickej školy a presne tak, ako v Japonsku za celých posledných dvadsať rokov (viď prednášku druhého trimestra Japonská kríza).

Výsledkom je nárast verejných dlhov.

Zdroj: WEO, IMF, oct. 2010

Asi najlepšie ilustruje neutešený stav verejného dlhu vo vyspelých krajinách skutočnosť, že 60% hranicu dlhu, ktorá je považovaná za prijateľnú (preto bola zvolená aj v tzv. maastrichtských kritériách), dnes prekračujú takmer všetky vyspelé európske krajiny, USA  aj Japonsko.

Najaktuálnejšie údaje dokonca hovoria, že vývoj bol ešte horší, ako predpokladala vyššie uvedená prognóza MMF a už v roku 2011 prekročí verejný dlh 100% hranicu okrem Japonska aj Grécko, Taliansko, USA, Veľká Británia, Francúzsko, Írsko a Portugalsko.

Tento vývoj veľmi výstižne  ilustruje, kam vedie keynesiánska politika stimulovania agregátneho dopytu počas krízy. Najlepšie to vidno na číslach za Japonsko, ktoré v roku 1997 prekročilo hranicu 100% a tvrdošijným zotrvávaním na keynesiánskom stimulovaní a bránením trhom, aby sa vyčistili vyhnali svoje zadlženie do astronomických výšok.

A vysoký verejný dlh samozrejme je pre krajinu problém. Rast verejného dlhu štartuje začarovaný kruh zvyšovania verejných výdavkov, vyšších daní, nižšieho rastu, vyššej nezamestnanosti a následne znovu sa zväčšujúceho verejného dlhu, zvyšujúcich sa verejných výdavkov a takto stále dokola. Verejné výdavky rastú z dôvodu rastúcej dlhovej služby, ktorá rastie samotným rastom dlhu, ale aj rastom rizikových prirážok, ktoré zvyčajne u zadlžujúcich sa krajín rastú. Nevyhnutnosť vyšších daní potom vedie k väčším daňovým únikom a nižšiemu rastu, k vyššej nezamestnanosti, čo znovu vedie k nižším verejným príjmom a vyšším výdavkom a teda k nárastu deficitu a dlhu a stále takto dookola. A aby toho nebolo málo, existujú objektívne dôvody, ktoré budú situáciu ešte zhoršovať a robiť zložitejšou.

Ide najmä o starnutie obyvateľstva, ku ktorému dochádza vo všetkých vyspelých, ale aj väčšine stredne príjmových krajín, vrátane Slovenska. Len na ilustráciu, aby sme vedeli, o čom hovoríme. V roku 2010 pripadalo na Slovensku na jedného dôchodcu 5,4 ľudí v aktívnom ekonomickom veku, v roku 2050 to bude 1,8. To hovoria demografické prognózy, ktoré sú na rozdiel od iných prognóz aj na takéto pomerne dlhé obdobie relatívne presné. To znamená, že ak by sme na Slovensku mali len priebežný dôchodkový systém (prvý pilier), tak ak by sme v roku 2050 chceli udržať dnešnú mieru náhrady (pomer priemerného dôchodku k priemernému platu, dnes cca 50%), tak by sme museli trojnásobne zvýšiť odvodové zaťaženie oproti  dnešnej úrovni. Alebo by boli dôchodky pri dnešnej úrovni odvodového zaťaženia tretinové. Alebo by sa verejný dlh vyšplhal na 350% HDP. Myslím, že je jasné, že tieto alternatívy sú neudržateľné a preto potrebujeme reformy. Podobný problém je zdravotníctvo, pretože vyšší podiel starších ľudí výrazne zvyšuje náklady na zdravotníctvo. Okrem toho rastie dopyt po zdravotníckych službách, ako aj prirodzená túžba človeka žiť dlhšie spolu s novými, ale aj stále drahšími možnosťami ako dĺžku a kvalitu života predlžovať.

Zadlžené štáty blahobytu s veľkorysými verejnými dôchodkovými a zdravotnými systémami sa v tejto súvislosti dosť podobajú na časované bomby, ktoré tikajú ticho, pomaly, ale neúprosne. Ako neúprosne a kedy vybuchnú, ak sa neuskutočnia výrazné zmeny spôsobu ich doterajšieho fungovania, to si povieme v budúcej prednáške.