Prepis | 2. prednáška: Fungovanie finančného systému a svetové rezervné meny (Vladimír Vaňo) - Univerzita pre moderné Slovensko

Strašenie rotačkou nekrytých peňazí poprela realita uplynulých rokov.

• Na najvážnejšiu povojnovú globálnu recesiu reagoval americký Fed v závere roku 2008 mimoriadnym uvoľnením menovej politiky, ktoré po znížení kľúčovej jednodňovej sadzby na minimum (0,25%) nasledovali operácie takzvaného kvantitatívneho uvoľnenia menovej politiky v dvoch vlnách, v roku 2009 aj na konci roku 2010. Cyklus uvoľňovania menovej politiky americkej centrálnej banky začal ešte v auguste 2007, keď začali byť citeľné signály recesie, ktorá v USA začala v decembri 2007.
• Najmä po začiatku kvantitatívnej fázy uvoľňovania menovej politiky sme boli na Slovensku svedkami názorov, že „tlačenie nekrytých peňazí americkou centrálnou bankou ohrozí stabilitu cenovej úrovne a výmenný kurz amerického dolára.“ Po niekoľkých rokoch môžeme konštatovať, že tieto strach vyvolávajúce názory neboli na mieste.
• Medziročné tempo jadrovej inflácie (očistenej o ceny potravín a energií) sa v roku 2009 aj 2010 v USA spomalilo. Aj po zrýchlení zo začiatku tohto roka (2,0%) nie je z historického pohľadu na nijako alarmujúcich úrovniach. Podobne neškodný bol napriek kvantitatívnemu uvoľneniu menovej politiky vývoj cenovej úrovne aj v našej eurozóne.
• Index kurzu amerického dolára voči menám jeho obchodných partnerov zaznamenal v ostatných dvoch rokoch prudké výkyvy oboma smermi, vrátane posilnenia na konci roku 2008 a v úvode roku 2010 a v súčasnosti sa pohybuje na približne rovnakých úrovniach, ako v septembri 2008, kedy začala mimoriadna fáza uvoľnenia americkej menovej politiky.
• Tak vývoj spotrebiteľskej inflácie, ako aj kurzu amerického dolára voči menám jeho obchodných partnerov teda vyvrátili kritiku najhlasnejších kritikov „tlačenia nekrytých dolárov Fedom.“
• Skúsenosť z ostatných troch rokov je zároveň dobrým úvodom k tomu, prečo je dôležité poznať základné princípy fungovania súčasného finančného systému, charakterizovaného
  • takzvanými „fiat peniazmi“,
  • režimom voľne plávajúcich výmenných kurzov hlavných svetových mien,
  • menovou politikou zameranou na udržanie stabilnej inflácie blízko vopred oznámeného inflačného cieľa
  • a dvoma hlavnými svetovými rezervnými menami: americkým dolárom a eurom.

Prečo nekryté fiat peniaze?

• Spomienky na „peniaze kryté zlatom“ vyvoláva Bretton-Woodsky systém, na ktorom sa dohodli najväčšie svetové ekonomiky po 2. svetovej vojne.
• Hlavné svetové meny boli v rámci neho naviazané v dohodnutých pevných kurzoch na americký dolár, ktorý bol zameniteľný za zlato v definovanom pomere.
• V 60-tych rokoch však tento nepružný systém viedol k tomu, že vzhľadom na zhoršenie obchodnej bilancie USA, vysokej inflácie a výdavkov v zahraničí čelila Amerika odlevu zlata a krytie dolára zlatými rezervami sa postupne znižovalo.
• Okrem toho, dohodnuté fixné výmenné kurzy nezohľadňovali odlišný vývoj exportnej sily jednotlivých ekonomík a viedli k tomu, že napríklad kurz nemeckej marky a japonského jenu bol podhodnotený, kým kurz amerického dolára nadhodnotený. Nemecko a Japonsko to zvýhodňovalo v zahraničnom obchode, kým USA čelili odlevu zlatých rezerv.
• Tento systém sa ukázal byť neudržateľný a USA od začiatkom 70-tych rokov jednostranne odstúpili od zameniteľnosti dolárov za zlato (rozhodnutím prezidenta Richarda Nixona, 15. augusta 1971). Po rokoch turbulencií a pohybov ceny zlata voči doláru postupne odstúpili zúčastnené krajiny od naviazania na kurz dolára a vo februári 1973 Bretton-Woodský systém zanikol.
• So skončením Bretton-Woodskeho systému sa spája aj začiatok éry „fiat peňazí“ a voľne plávajúcich výmenných kurzov svetových mien, ako ich poznáme dodnes.

Výmenné kurzy: sily trhu a automatické stabilizátory

• Hlavné svetové meny tak od úvodu 70-tych rokov pôsobia v režime voľne plávajúcich výmenných kurzov, stanovovaných vývojom dopytu a ponuky na svetovom devízovom trhu.
• O tom, že sily trhu majú väčší vplyv na hlavné svetové meny, než želania centrálnych bánk, sa opakovane presviedča Bank of Japan, keď sa usiluje intervenciami zvrátiť tlak na posilnenie jenu, ostatný raz v auguste tohto roka: vtedajšie intervenčné oslabenie kurzu jenu o 4% sa udržalo doslova len niekoľko dní, kým sa kurz nevrátil na úrovne spred intervencie.
• Vývoj výmenných kurzov zohľadňuje a je ovplyvňovaný v dlhodobom horizonte viacerými makroekonomickými premennými:
  • Vývojom inflácie medzi obchodujúcimi partnermi. Zákon jednej ceny predpokladá, že ak sa cena obchodovateľného tovaru nevyvíja na dvoch trhoch rovnako, voľný obchod by mal viesť k tomu, že sa exportuje tovar z lacnejšej krajiny do tej drahšej, dôsledkom čoho je obchodný prebytok lacnejšej krajiny, ktorý tlačí na posilnenie jej výmenného kurzu tak, aby sa vzájomné ceny postupne vyrovnali. Takzvané pravidlo parity kúpnej sily (PPP – Purchasing Power Parity) je asi najznámejším fundamentálnym nástrojom na stanovovanie rovnovážnych výmenných kurzov. Napríklad v prípade výmenného kurzu eura voči doláru sa však ukázalo byť len dlhodobou kotvou, okolo ktorej výmenný kurz osciluje v širokom pásme: na súčasných úrovniach je voči tejto teoretickej úrovni kurz eura voči doláru stále ešte nadhodnotený.
  • Obchodná bilancia medzi jednotlivými obchodujúcimi krajinami: prebytok zahraničného obchodu, teda viac cudzej meny utŕženej za vývoz, než zaplatenej za dovozy pôsobí na posilnenie výmenného kurzu domácej meny s obchodným prebytkom, a naopak: krajiny s obchodným deficitom čelia tlaku na oslabenie svojich mien.
  • Tok priamych zahraničných investícií: čistý prílev priamych zahraničných investícií pôsobí na posilnenie domácej meny, a naopak. Záujem zahraničných investorov ovplyvňuje kvalita domáceho podnikateľského a investorského prostredia, ale aj vyhliadky hospodárskeho rastu a makroekonomická stabilita, ako ju naznačuje napríklad rating záväzkov vlády.
  • Tok portfóliových investícií: prílev zahraničných portfóliových investícií nakupujúcich domáce cenné papiere a iné nástroje finančného trhu (vrátane peňažného trhu), prispieva k posilneniu domácej meny, ich odlev naopak k oslabeniu. Podobne ako v prípade priamych zahraničných investícií sú ovplyvnené nielen vyhliadkami pre hospodársky rast, ale napríklad aj výškou úrokových sadzieb.
  • Jednotlivé fundamentálne faktory, ktoré ovplyvňujú vývoj svetových mien sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, nemožno ich hodnotiť izolovane. Napríklad USA čelia deficitu zahraničného obchodu, ktorý však kompenzuje čistý prílev zahraničného kapitálu. Prudké posilnenie eura v marci a apríli 2011, a to aj napriek zhoršeniu ratingu viacerých členov eurozóny, bolo zásluhou skoršieho začiatku zvyšovania úrokových sadzieb ECB.

Základné úlohy peňazí

• Od roku 1973 sme svedkami režimu nekrytých, „fiat peňazí“, ktorých emitovanie centrálnou bankou nie je podmienené krytím rezervami drahých kovov. To však neznamená, že by bola emisia nových všeobecne akceptovaných zákonných platidiel „bezbrehá“. Pre udržanie dôvery vo „fiat peniaze“ je dôležité, aby dokázali dostatočne dobre plniť svoje základné funkcie:
  • Úlohu účtovnej jednotky na vyjadrenie finančnej hodnoty transakcií a aktív.
  • Nástroj obchodnej výmeny tovarov a služieb.
  • Nástroj šetrenia finančných prebytkov.
  • Najmä kvôli poslednej uvedenej úlohe, ale aj kvôli ďalším dvom, je preto základným parametrom pre hodnotenie kredibility „fiat peňazí“ vývoj inflácie, všeobecného rastu cenovej úrovne, teda znehodnocovania ich kúpyschopnosti.
  • Preto je najdôležitejším cieľom menovej politiky centrálnych bánk v tomto režime udržanie stabilného vývoja inflácie.

Inflácia a proces úverovej expanzie

• Inflácia teda rast spotrebiteľských cien je najmä v období silného hospodárskeho rastu dôsledkom toho, keď spotrebiteľský dopyt po tovaroch a službách rastie rýchlejšie, než ich ponuka.
• Podľa takzvanej monetárnej teórie je však inflácia najmä dôsledkom toho, že objem tovarov a služieb, ktoré produkuje hospodárstvo, rastie pomalšie, než objem peňažnej zásoby, ktorá sa za nimi „naháňa“. Podľa tejto teórie je inflácia vždy dôsledkom neprimerane rýchleho rastu peňažnej zásoby, ktorý by mala regulovať menová politika centrálnej banky.
• Pre pochopenie vzťahu medzi krokmi centrálnej banky a rastom peňažnej zásoby je dôležité pripomenúť si úlohu úverovej expanzie pri tvorbe celkovej peňažnej zásoby v hospodárstve. Vklad v bankovom sektore sa po odpočítaní povinných minimálnych rezerv poskytne ako úver na kúpu investičného tovaru, peniaze zaň sú ďalej uložené a po odpočítaní rezerv použité na ďalšie úverovanie investícií.
• Celkový objem peňažnej zásoby v ekonomike (M2 v prípade USA, M3 v prípade eurozóny) tak niekoľkonásobne prevyšuje objem najlikvidnejších peňazí (M1), ktoré priamo ovplyvňuje centrálna banka pri kvantitatívnom uvoľňovaní menovej politiky.
• Centrálna banka ovplyvňuje tempo rastu peňažnej zásoby prostredníctvom zmeny úrokových sadzieb, ktoré ovplyvňujú/tlmia dopyt po úveroch, prípadne zmenou požadovaných minimálnych rezerv.
• V situácii, kedy sú už úrokové sadzby blízko nuly a centrálna banka chce ďalej podporiť hospodárstvo, môže pristúpiť ku kvantitatívnemu uvoľneniu menovej politiky: to však nie je „tlačením peňazí“, ktoré priamo ovplyvňujú infláciu, ale len dopĺňaním najlikvidnejšej časti peňažnej zásoby. To, či a do akej miery sa z nich stane celková peňažná zásoba M2, ktorá ovplyvňuje vývoj inflácie, závisí od dopytu po úveroch. A ten je najmä v období recesie oslabený.
• Vzťah medzi uvoľnením menovej politiky a vývojom celkovej peňažnej zásoby M2, ilustruje aj skúsenosť z ostatných dvoch rokov v eurozóne a v USA: napriek tomu, že kvantitatívne uvoľnenie menovej politiky centrálnych bánk viedlo k zrýchleniu rastu peňažného agregátu M1 (najlikvidnejších peňazí), pre slabý dopyt po úveroch sa naopak rast peňažnej zásoby M2 tak v USA, ako aj v eurozóne spomalil.
• Spomalenie rastu peňažnej zásoby M2 vysvetľuje, prečo ani mimoriadne kvantitatívne uvoľnenie menovej politiky počas vážnej recesie neohrozilo vývoj inflácie (v USA, ani v eurozóne). Naopak, rast nezamestnanosti a sprievodný pokles spotrebiteľského dopytu prispeli k spomaleniu inflácie na mimoriadne nízke úrovne (ako ho v rokoch 2009 a 2010 zažilo aj Slovensko).

Dôvera vo Fiat peniaze: dôvera v protiinflačnú menovú politiku

• Napriek mnohým populárnym diskusiám o tom, ako by centrálne banky mali podporovať hospodársky rast sa akademici, ale aj centrálni bankári zhodujú na tom, že najlepším príspevkom menovej politiky k dlhodobému hospodárskemu rastu je udržiavanie dlhodobo stabilnej inflácie.
• Slovami prezidenta ECB Jean-Claude Tricheta, pri rozhodovaní o menovej politike je „v kompase ECB jediná strelka – stabilný vývoj inflácie.“
• Aby dosiahli tento cieľ, ovplyvňujú centrálne banky výšku základných úrokových sadzieb, ktoré sú východiskom pre trhové úrokové sadzby dlhších splatností.
• Predstavy o tom, čo možno považovať za stabilný vývoj inflácie sú v ekonomike rôzne: kupujúci a sporitelia by mali najradšej čo najnižšiu infláciu, niektorí predávajúci možno o čosi vyššiu, vďaka ktorej im rýchlejšie rastú tržby. Preto skúsenosti z niekoľkých desaťročí riadenia menovej politiky viedli k záveru, že pre účinné udržiavanie stabilnej inflácie, o ktorú sa usiluje menová politika, je najlepšie zverejniť transparentný a všeobecne známy inflačný cieľ, o dosiahnutie ktorého sa snaží centrálna banka – v prípade rýchlejšej než cielenej inflácie vyššími úrokmi. V prípade ECB je to úroveň inflácie nižšia, ale blízka 2%.
• Režim takzvaného inflačného cielenia robí menovú politiku lepšie čitateľnú a predvídateľnú: brzdenie vyššími úrokmi možno očakávať, pokiaľ inflácia prevyšuje úroveň inflačného cieľa, a naopak.
• Okrem toho režim inflačného cielenia pomáha adekvátne nastaviť inflačné očakávania verejnosti. Adekvátne inflačné očakávania verejnosti prispievajú k stabilnejšiemu vývoju cien. Dôvodom je samo sa spĺňajúca povaha inflačných očakávaní: pokiaľ predávajúci očakávajú vyššiu infláciu, zakomponujú ju do svojich plánov na nasledujúci rok. Pokiaľ kupujúci očakávajú vyššiu infláciu, zakomponujú ju do svojich plošných požiadaviek na paušálne zvyšovanie miezd. Navyše u predávajúcich akceptujú rýchlejšie zdražovanie, pretože zodpovedá ich očakávaniam, teda nedajú obmedzením dopytu najavo, že rast cien je neprimeraný.
• Neprimerane vysoké inflačné očakávania tak môžu prispieť k zrýchleniu rastu cien a k reakcii centrálnej banky zvýšením úrokov, ktoré brzdí hospodársky rast. Naopak, adekvátne nastavené inflačné očakávania, zodpovedajúce inflačnému cieľu centrálnej banky, prispievajú k stabilnejšiemu vývoju cenovej úrovne aj bez toho, aby centrálna banka vysokými úrokmi brzdila hospodársky rast.
• Preto je dôležité, aby nezávislá centrálna banka robila všetko, čo je potrebné na boj s infláciou prevyšujúcou jej inflačný cieľ. Len tak si menová politika môže v očiach verejnosti udržať dôveryhodnosť a kredibilný inflačný cieľ prispieva k formovaniu adekvátnych inflačných očakávaní.

Centrálna banka ako kazič zábavy

• Historické zlé skúsenosti so znehodnotením kúpyschopnosti papierových peňazí sa spájajú s krajinami, ktoré nezabezpečili nezávislosť centrálnej banky od vlády, ktorá je zodpovedná za rozpočtovú politiku.
• Efektívne vedenie menovej politiky preto predpokladá nezávislosť rozhodovania centrálnej banky od vlády. Najmä v prípade boja s infláciou vyššími úrokmi sú rozhodnutia centrálnej banky o zvyšovaní úrokov nepopulárne (tak u domácností, firiem, ale aj deficitne hospodáriacich vlád).
• Historické skúsenosti tiež ukazujú, že keď sa vývoj inflácie a inflačných očakávaní verejnosti vymkne spod kontroly, spomaľovanie inflácie je nákladnejšie. Vysoké úroky potrebné na spomalenie inflácie môžu prehĺbiť hospodárske oslabenie.
• Kredibilná protiinflačná politika, ktorá zvýšením kľúčových sadzieb reaguje už na prvé známky zrýchlenia inflácie, aby tak udržala dôveru v svoj inflačný cieľ, je teda nepopulárna, ale menej nákladná, než menová politika s častými a výraznými zmenami úrokov.

Dolár ako rezervná mena: nepoškvrnený kredit – najnižšie dosiahnuteľné riziko na trhu cenných papierov

• Napriek tomu, že od roku 1971 nie je americký dolár krytý zlatom, naďalej sa teší statusu najdôležitejšej rezervnej meny sveta.
• Podľa Medzinárodného menového fondu je dolároch denominovaných viac než 60% devízových rezerv svetových centrálnych bánk.
• Devízové rezervy pritom nie sú držané v hotovosti: sú to portfóliá cenných papierov s najnižšou dosiahnuteľnou mierou rizika.
• V prípade dolárových devízových rezerv plnia úlohu rezervného aktíva štátne dlhopisy americkej federálnej vlády.
• Za štatút najdôležitejšej rezervnej meny sveta vďačí americký dolár niekoľkým najdôležitejším faktorom:
  • Nepoškvrnenému úverovému kreditu: americká federálna vláda patrí do úzkeho elitného klubu krajín, ktoré historicky nikdy nezdefaultovali, teda vždy v termíne splatnosti splnili svoje záväzky vyplývajúce zo splatných štátnych dlhopisov. Podobnú históriu má aj Kanada a Veľká Británia.
  • Dostatočne veľkému a likvidnému sekundárnemu trhu, na ktorom sa obchoduje s americkými federálnymi dlhopismi. Keďže devízové rezervy sú prakticky portfóliami cenných papierov, pre zahraničné centrálne banky je dôležitým faktorom aj to, či existuje dostatočne veľký trh, na ktorom dokážu hoci aj väčšie objemy dlhopisov nakúpiť a predať bez toho, aby tým spôsobili pre ne nepriaznivý výkyv trhovej ceny.
  • Udržanie pozície najdôležitejšej rezervnej meny sveta zároveň naznačuje, že aj bez krytia zlatom je protiinflačná menová politika Fed-u považovaná za dostatočne dôveryhodnú.
  • Mimoriadny objem devízových rezerv, ktoré zahraničné centrálne banky investujú do amerických federálnych štátnych dlhopisov prispieva k nižším výnosom do splatnosti, ktoré od americkej vlády požadujú investori na dlhopisovom trhu.
  • Ten istý faktor, vďaka ktorému je dolár rezervnou menou číslo jeden (nepoškvrnený kredit), je dôvodom toho, prečo sú americké federálne štátne dlhopisy aj „bezpečným prístavom“ pre súkromných investorov v časoch zvýšených turbulencií.
  • Medzi krajiny s najvyššími devízovými rezervami na svete patria Čína, Japonsko, Rusko, Saudská Arábia (a členovia ropného kartelu OPEC), krajiny Juhovýchodnej Ázie, teda exportne orientované ekonomiky. Ich devízové rezervy pochádzajú spravidla z prebytkov zahraničného obchodu.
  • Tak sa za ostatné dve desaťročia vypracovala na pozíciu krajiny s najväčšími devízovými rezervami Čína, ktorej rast ťahal najmä exportný priemysel, pre ktorý sú najdôležitejším odbytišťom USA.
  • Aby predišla prílišnému posilneniu svojho výmenného kurzu, ktorý by oslabil cenovú konkurencieschopnosť jej vývozu, investuje Čína dolárové prebytky zo zahraničného obchodu späť do dolárových aktív, federálnych štátnych dlhopisov.
  • Nárast čínskych rezerv investovaných do amerických federálnych štátnych dlhopisov je tak súčasťou transpacifickej symbiózy: prebytky zo zahraničného obchodu, ťahaného dopytom z USA pomáhajú refinancovať verejný dlh americkej federálnej vlády.

Euro ako rezervná mena: kredibilita, ktorá šetrí peniaze

• Druhou najdôležitejšou rezervnou menou sveta a jedinou reálnou konkurenciou dolára je spoločná európska mena – euro.
• Podľa MMF je viac než 25% devízových rezerv svetových centrálnych bánk investovaných v eurových aktívach.
• Keďže eurozóna nevydáva spoločné federálne dlhopisy, tak ako USA, sú eurovými rezervnými aktívami štátne dlhopisy členských krajín eurozóny.
• Zahraničné centrálne banky pritom o eure, ako druhej najdôležitejšej rezervnej mene predpokladajú kredibilitu porovnateľnú s tou v prípade dolárových rezervných aktív.
• Ten najhorší scenár v prípade periférnych členov a ich štátnych dlhopisov (Grécka, Írska, Portugalska), by tak mohol vážne ohroziť kredibilitu celého projektu menovej únie.
• Svetový dlhopisový trh má dlhú a bohatú históriu defaultov krajín. No do skupiny rezervných mien sa kvalifikovali len dva menové bloky (USA a eurozóna), v prípade ktorých sa takáto extrémna „nehoda“ považuje za najmenej pravdepodobnú. Poškodenie kredibility eura by mohlo oslabiť dôveru zahraničných centrálnych bánk.
• Oslabenie dopytu zahraničných centrálnych bánk, či prípadný výpredaj eurových štátnych dlhopisov by znamenal, že na poškodenie kredibility eura ako rezervnej meny by v rôznom rozsahu doplatili všetci členovia eurozóny v zvýšení úrokových nákladov za obsluhu svojho verejného dlhu – hoci v rôznom rozsahu.
• Fungovanie spoločnej menovej politiky učebnicovo predpokladá aj existenciu spoločnej rozpočtovej politiky, ako v prípade federálneho ministerstva financií USA. To okrem iného fiškálnymi transfermi pomáha regiónom, ktoré sa dočasne ocitnú v zlej hospodárskej situácii.
• Eurozóna počas prvého desaťročia svojej existencie fungovala v režime, kedy si napriek spoločnej mene jednotlivé krajiny ponechali suverenitu v oblasti rozpočtovej politiky. Takáto protirečivá kombinácia bola podmienená tým, že sa členské krajiny zhodli na tom, že budú svoje rozpočtové politiky koordinovať v rámci dohodnutých pravidiel (Pakt stability a rastu). Ich nedodržiavanie v kombinácii s používaním jednotnej meny (o ktorej navyše zahraničné centrálne banky predpokladajú kredibilitu zodpovedajúcu rezervnej mene) prispelo aj k súčasným napätiam.
• Udržanie spoločnej európskej meny a výhod spojených s kredibilitou rezervnej meny si preto v budúcnosti neodkladne vyžiada prehodnotenie doterajšieho modelu fungovania úplne nezávislých rozpočtových politík a to buď
  • vo forme delegovania „regulačnej právomoci“ na nadnárodné európske autority (ktoré by mali kompetenciu včasne a účinne sankcionovať nezdravý vývoj verejných financií národných vlád), alebo
  • vo forme delegovania časti fiškálnych kompetencií na kvázi-federálne ministerstvo financií.

Je ešte zlato bezpečným prístavom?

• Zlato sa v ostatných rokoch stalo populárnym cieľom obchodníkov na komoditnom trhu, vďaka čomu príliv kapitálu spôsobil mimoriadny nárast jeho ceny.
• Zlato je komodita, ktorej držanie neprináša žiaden pasívny príjem, ani vo forme dividend, ani kupónových platieb (ako v prípade dlhopisov), navyše sa s jeho držaním spájajú nemalé transakčné náklady, tak pri nákupe a predaji, ako aj pri úschove.
• Investícia do zlata je preto postavená čisto na špekulácii na rast jeho trhovej ceny. Tá pritom bola v ostatných rokoch zdeformovaná mimoriadnym prílevom nového kapitálu, ktorý objavil drahé kovy ako investičnú triedu.
• To zo zlata urobilo mimoriadne volatilnú komoditu zažívajúcu prudké obojsmerné výkyvy (pokles o takmer 30% v roku 2008, prepad o 20% v septembri 2011).
• Mimoriadne obojsmerné výkyvy a špekulatívna povaha masívneho dopytu po zlate vedie k stupňujúcim sa pochybnostiam o tom, či ho ešte možno považovať za „bezpečný prístav“, akým býval v minulosti.

Kde sa vzali papierové peniaze? V Číne.

• Prvé papierové peniaze sa objavili v Číne v 9. storočí, v provincii, ktorá trpela nedostatkom medi používanej na razenie vtedajších mincí. Už v stredoveku tak papierové peniaze v Číne efektívne dopĺňali/nahrádzali tradičné peniaze razené z (drahých) kovov. Fiat peniaze používa v súčasnosti aj Čína, hoci zatiaľ nie je jej mena voľne konvertibilnou.
• Keď sa v USA či v eurozóne strašilo vplyvom uvoľnenej menovej politiky na infláciu, tempo rastu  peňažnej zásoby (M2, respektíve M3 v prípade eurozóny) sa pre pokles dopytu po úveroch spomaľovalo. V rovnakom období však nielen uvoľnená menová politika centrálnej banky, ale aj podpora procesu úverovej expanzie (ktorú zjednodušuje štátne vlastníctvo firiem, či bánk) viedla v Číne k zrýchleniu medziročného rastu peňažnej zásoby M2 až na takmer 30% v roku 2010. To nasledovalo aj zrýchlenie inflácie, spôsobom, ktorý sme si predstavili vyššie. Čínska centrálna banka na to reagovala tak zmenou základných sadzieb, ako aj zvýšením miery povinných minimálnych rezerv, aby spomalila proces úverovej expanzie.