Prepis | 1. prednáška: Komunizmus. Ako to (ne)fungovalo a prečo (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Slovensko bolo ako súčasť Československa komunistickým režimom medzi februárom 1948 a novembrom 1989.

Oficiálne sa používal termín socializmus, prípadne na západe sa tomu hovorilo reálny socializmus, tu však budem používať termín komunistický režim. Zákernosť a zvrátenosť tohto režimu spočívala najmä v tom, že oficiálna propaganda ohlasovala, že ide o najvyšší typ spoločenského zriadenia založený na rovnosti, spravodlivosti a slobode, realita pritom bola presne opačná. Stojí za pripomenutie, že komunizmus má na svedomí viac ľudských životov ako fašizmus. Celosvetovo sa odhaduje počet obetí komunizmu až na 100 miliónov (Francois Furet: Minulosť jednej ilúzie. Esej o idei komunizmu v 20. storočí. Agora, Bratislava, 2000)

Ak by sme mali stručne zhrnúť, čo znamenal komunizmus z hľadiska politickej ekonómie, tak to bola absencia súťaže v politickej aj ekonomickej oblasti, absencia súkromného vlastníctva, absencia konkurencie a voľného trhu, absencia slobody.

Absencia súťaže v politickej oblasti bola daná ústavou garantovanou vedúcou úlohou Komunistickej strany Československa. Boli krajiny, napríklad Sovietsky zväz, v ktorých existovala len komunistická strana a žiadne iné. Boli aj krajiny, kde formálne bolo viacero strán, avšak všetky ostatné rešpektovali vedúcu úlohu komunistickej strany a plne sa jej a jej politike podriaďovali. Medzi túto druhú skupinu krajín patrilo aj Československo. Voľby boli teda fraškou, o čom najlepšie svedčia výsledky. Účasť sa pohybovala na úrovni vyše 99% a všetci, ktorí volili, volili Komunistickú stranu. Inú ani nemohli a keď aj mohli, bolo to úplne jedno. Ten kto vedúcu úlohu strany nerešpektoval, alebo dokonca otvorene kritizoval, skončil vo väzení, alebo bol prinajlepšom vyhodený z práce.

V ekonomickej oblasti bolo všetko centrálne riadené a plánované. Existovalo osobné vlastníctvo (autá, byty, domy), ale nie súkromné vlastníctvo tzv. výrobných prostriedkov. Všetko s čím a na čom sa dalo „podnikať“, teda vyrábať výrobky, alebo poskytovať služby, muselo byť v štátnom vlastníctve a nesmelo byť v súkromnom. Aj tu boli isté, aj keď len nepodstatné rozdiely. V Poľsku stále existovali súkromní roľníci, v Maďarsku súkromní drobní živnostníci. Československo patrilo spolu s Bulharskom a Sovietskym zväzom medzi komunistické krajiny s najnižším, takmer nulovým podielom živnostníkov, či súkromných roľníkov.

Ceny boli určované administratívne, všetko stálo všade rovnako.

Presne to isté platilo o platoch, existovali rôzne platové triedy pre úradníkov a robotníkov a pre rôzne profesie a každý musel zarábať presne podľa týchto tabuliek. Existovalo právo na prácu, každý musel pracovať, kto nepracoval, bol príživník a išiel do väzenia. Politickí odporcovia, alebo nespoľahliví, nemohli študovať a pracovať na tých miestach, na ktoré boli kvalifikovaní. Václav Havel, napríklad, pracoval ako robotník v pivovare, mnohí iní disidenti ako kuriči, či stavební robotníci.

Koncom sedemdesiatych rokov som bol študentom na gymnáziu v malom meste na východnom Slovensku a komunistické obmedzenia pekne ilustruje aj fakt, že do školy sme nesmeli mať oblečené rifle a nesmeli sme nosiť ani dlhé vlasy.

Dôležitým ekonomickým fenoménom takéhoto systému bola nedostatkovosť. Preto sa často v odborných publikáciách charakterizovali centrálne plánované ekonomiky aj ako nedostatkové ekonomiky. Nedostatková ekonomika znamená, že celkový agregátny dopyt je väčší, ako celková agregátna ponuka. Zrozumiteľnejšie povedané to znamená, že napriek tomu, že máte peniaze, nemusíte mať šancu kúpiť si tovar, alebo službu, ktoré chcete, alebo potrebujete.

Nedostatkovosť mala rôznu intenzitu a podobu. Napríklad u nás, v Československu, išlo skôr o relatívny nedostatok, najmä čo sa týka základných životných potrieb, ako sú potraviny. Znamená to, že v zásade bolo dostať všetko nevyhnutné, ale v omnoho nižšej kvalite a šírke sortimentu ako v trhových ekonomikách. Zďaleka však nie úplne všetko. Pamätám si napríklad, že mandarínky sa dali kúpiť len pred Vianocami, pomaranče a banány len z času na čas.

V bývalom Sovietskom zväze však išlo už o nedostatkovosť absolútnu. Bol som v roku 1989 na mesačnom študijnom pobyte v Moskve a zažil som to na vlastné oči. Jediné potraviny, ktoré sa dali kúpiť vždy a bez problémov boli chlieb a dosť nechutné rybacie konzervy. Všetko ostatné, mäso, vajcia, maslo, mlieko, bolo aj nebolo. Väčšinou takýto tovar priviezli raz za deň, mäso aj raz za dva, tri dni, strhla sa neuveriteľná tlačenica  a po hodine, dvoch, boli pulty opäť prázdne.

Nedostatkovosť teda znamená, že problémom nebolo predať, ale kúpiť. V trhovej ekonomike je to presne naopak. Veľmi vtipne to vystihuje  príhoda, ktorú raz rozprával český zabávač Petr Novotný. Prišiel ho do Prahy navštíviť známy zo Švajčiarska, ktorý bol prvýkrát v živote v komunistickej krajine. Bolo to pred Vianocami a keď ho Novotný vyzdvihol na letisku a viezol Prahou k sebe domov, tak pri každom obchode so zeleninou a ovocím, ktorý míňali, stáli dlhé rady ľudí. ,,Na čo tí ľudia čakajú?“ opýtal sa Novotného. ,,Na banány,“ odvetil on. „Hm, to by som si ich radšej kúpil,“ reagoval Švajčiar.

Ďalším fenoménom centrálne plánovanej ekonomiky bolo tzv. mäkké rozpočtové obmedzenie. Znamenalo najmä absenciu bankrotu. Koľko, čoho a za akú cenu sa vyrábalo, neurčoval trh, ale Štátna plánovacia komisia a pri celkovom nedostatku väčšinou nebol problém vyrobiť a predať, ale kúpiť. Pri centrálne určovaných a deformovaných cenách, ale aj kurzoch, nebolo vôbec možné posudzovať efektívnosť a ziskovosť. Ak sa aj podnik dostal do strát, boli vyrovnávané, pretože neexistovala možnosť bankrotu. Nebola teda ani negatívna motivácia (nezbankrotovať), ani pozitívna (profitovať). Ak sa niekto pokúsil správať racionálne, skôr sa mu to vypomstilo. Riaditeľ jedného z pražských podnikov napríklad znížil vysokú prezamestnanosť a výsledkom bolo, že mu znížili plat, pretože ten sa určoval podľa počtu zamestnancov podniku.

Ceny boli síce na prvý pohľad nízke a stabilné, ale len za cenu neudržateľných deformácií a zásahov. Napríklad liter obyčajného, polotučného mlieka stál roky 2 koruny za liter. Problém však bol v tom, že náklady na výrobu mlieka neustále rástli, aj z dôvodu neefektívnosti, aj z dôvodu objektívneho rastu vstupov (napr. nafta, krmivá, platy a podobne). Koncom osemdesiatych rokov to dospelo do situácie, kedy priemerné výrobné náklady litra mlieka boli vyše 6 korún na liter a cena v obchode stále 2 koruny za liter. Štát potom musel družstvám doplácať na výrobu mlieka desiatky miliárd korún ročne.

Nie je asi prekvapujúce, že takáto ekonomika zaostávala čoraz viac, že všetky pokusy reformovať ju rôznymi kozmetickými perestrojkami, sa ukázali beznádejné.

Centrálne plánovaná ekonomika dokázala relatívne konkurovať trhovej ekonomike len v päťdesiatych a čiastočne aj šesťdesiatych rokoch. Bola to éra rozmachu ťažkého priemyslu a centrálne plánovaná ekonomika dokázala pomerne úspešne mobilizovať dovtedy nevyužité pracovné a prírodné zdroje. Od sedemdesiatych rokov však postupne dochádzalo ku kvalitatívnej zmene, k dôrazu na inovácie a kvalitu a v tejto situácii centrálne plánované ekonomiky celkom prirodzene a nevyhnutne zaostávali viac a viac.

Prepad konkurencieschopnosti a ekonomickej výkonnosti a teda ekonomickú neudržateľnosť centrálne plánovaných ekonomík najlepšie ilustruje porovnanie vývoja v NDR a NSR, južnej a severnej Kórei, ale aj fakt, že za 40 rokov komunistického režimu sa Československo v rebríčku svetovej ekonomickej úrovne prepadlo o mnoho desiatok miest dozadu. Viac v prednáškach prvého trimestra UPMS.