Zabudnuté princípy
Pondelok, 17. 1. 2011
Situácia v eurozóne, ale aj v USA, je neľahká, pretože sme sa ocitli v začarovanom kruhu. V zásade však ide o zodpovedanie pomerne jednoduchej otázky: Kto zaplatí účet? Účet za nezodpovednú politiku zadlžovania, života nad pomery a na úkor budúcnosti. Účet za absenciu reforiem, účet za pohodlnosť, účet za nerešpektovanie jednoduchých pravidiel, ktoré poznali už naši starí rodičia. Napríklad, že "bez práce nie sú koláče“, alebo "kto šetrí, má za tri“, prípadne "lož má krátke nohy“ a tak podobne. Ale aj nerešpektovanie niektorých jednoduchých ekonomických princípov, ako je vzťah medzi úsporami a investíciami, alebo neakceptovateľná tolerancia, ba až podpora morálneho hazardu, prípadne nerešpektovanie zásady, že trh a konkurencia bez bankrotu nie sú ani trhom, ani konkurenciou.
Inštitúciami, ktoré takúto politiku vlád pomáhali realizovať, boli banky - centrálne aj komerčné. A tie komerčné na tom aj významne zarábali, pričom prejavili obdivuhodnú schopnosť vytvárať nové a nové finančné produkty, ktoré nemali žiadnu pridanú hodnotu, iba zakrývali vyššie uvedené politiky a významne na tom zarábali.
Na ilustráciu takéhoto vývoja snáď postačí uviesť, že za roky 1999 - 2009 reálne mzdy v Grécku vzrástli o 44,6 percenta, kým v Nemecku klesli o 6 percent. Nárast miezd vo verejnom sektore bol v Grécku dokonca ešte vyšší, vzrástli o 76,7 percenta. Keďže produktivita a konkurencieschopnosť za týmito číslami výrazne zaostávali, platilo sa to z pôžičiek. Tie poskytovali a na situácii zarábali banky vrátane nemeckých.
A práve v bankách je hlavný problém. Vlády, aj v USA, aj v Európe, sa stali rukojemníkmi veľkých bánk, pretože majú paniku z opakovania situácie po páde Lehman Brothers. Začarovaný kruh riešenia situácie v eurozóne spočíva v tom, že bez účasti privátneho sektora (teda najmä bánk) platia účet len daňoví poplatníci, čo je nielen politicky citlivé, ale aj bezvýchodiskové. Vtiahnutie bánk do hry však znamená nielen riziko ich pádu so všetkými dôsledkami, ale aj riziko zvýšenia úrokov vládnych dlhopisov, čo pre viaceré krajiny eurozóny znamená akútne ohrozenie ich solventnosti.
Zväčšovanie eurovalu tento zásadný problém nevyrieši. Grécka pôžička bola prvým zle zapnutým gombíkom, euroval druhým a jeho prípadné zvýšenie bude len tretím v rade. Ak chceme problém naozaj riešiť, a nie len hrnúť pred sebou, mali by sme sa vrátiť k vyššie uvedeným jednoduchým, ale o to dôležitejším princípom a pravidlám.
