Pán premiér, budíček!
Pondelok, 26. 11. 2012
Téma odchodu U.S. Steel z košických železiarní vládla minulý týždeň slovenskému mediálnemu priestoru. Celkom pochopiteľne – ide o najväčšieho zamestnávateľa v ťažko skúšanom regióne východného Slovenska.
Nechcem sa venovať absurdným Ficovým obvineniam, že za odchod amerického investora môže zlá privatizácia za Dzurindu, pretože si myslím, že okrem neho si všetci ostatní, vrátane jeho voličov, pamätajú, ako to bolo, a nezabudli na mená ako Mečiar či Rezeš. Zaujal ma iný aspekt veci, ktorý v médiách pokrytý takmer nebol.
Doslova ma šokovalo, keď Fico v utorok 20. novembra vyhlásil, že o zámere U.S. Steel predať železiarne sa dozvedel „koncom minulého týždňa“. Teda zrejme niekedy medzi štvrtkom 15. a nedeľou 18. novembra. Šokujúce je to preto, že už 11. novembra to U.S. Steel oficiálne oznámil a na druhý deň toho boli plné médiá.
Šokujúce je najmä to, že napriek tomu, že potenciálnym kupcom je firma ukrajinského oligarchu v minulosti spájaného s podsvetím, premiér a minister hospodárstva o ničom nevedia a premiér sa to dozvie dokonca neskôr, ako je to zverejnené v médiách. Čo robila a robí SIS s ročným rozpočtom 40 miliónov eur?
Šokujúca je tiež pasivita a laxnosť Ficovho prístupu v súvislosti s budúcnosťou železiarní. Na otázku, či bude rokovať s U.S. Steel, odpovedal, že len ak sa rozhodnú neodísť a že vláda nemá žiadne možnosti a je plne na vlastníkoch, ako so svojím majetkom naložia. Fico teda tvrdí, že nemôže robiť nič. A to nie je pravda.
Čo teda robiť môže a už dávno mal? Má rokovať s U.S. Steel o tom, za akých podmienok by neodišli. Nemôže síce priamo zabrániť predaju, môže však zabrániť predaju takej firme alebo osobe, ktorá by znamenala pre Slovensko bezpečnostnú alebo ekonomickú a sociálnu hrozbu. Vláda má na to minimálne nepriame páky, pretože žiadny veľký investor nevstúpi do krajiny, ak má proti sebe nepriateľsky naladenú vládu, ktorá mu to jasne dá najavo. A ak sa náhodou aj za takýchto okolností rozhodne vstúpiť, tak si toto riziko celkom určite ošetrí zrážkou z ceny, čo môže transakciu urobiť nevýhodnou pre predávajúceho.
Pre tých, ktorí neveria, odporúčam napríklad príbeh súkromnej čínskej firmy Huawei a jej problémy s prienikom na americký trh. Ide pritom o dnes už najväčšiu telekomunikačnú firmu na svete, s ročnými príjmami 32,4 miliardy dolárov, ročným ziskom 3,7 miliardy a ročnými výdavkami na vývoj a výskum vo výške 3,8 miliardy dolárov. Takmer polovica zo 140-tisíc zamestnancov firmy pracuje v oblasti výskumu a vývoja.
Budíček, pán premiér!
