Ivan Mikloš: Jeden z dvoch najvýznamnejších medzníkov - Univerzita pre moderné Slovensko

November 1989 vnímam popri Slovenskom národnom povstaní ako jeden z dvoch najvýznamnejších historických medzníkov, na ktoré môžeme byť hrdí. Súvisí to s tým, že za najväčšie pliagy ľudstva považujem fašizmus a komunizmus, a preto vzopätie sa voči nim považujem za také dôležité a pozitívne. A keďže na rozdiel od SNP som November 1989 aj zažil, môj vzťah k nemu je nielen jednoznačne pozitívny, ale aj výnimočný.

Takže na rozdiel od Roberta Fica som si november 1989 nielen všimol, ale aktívne som sa na týchto udalostiach ako mladý učiteľ na Vysokej škole ekonomickej aj zúčastnil. Ako vysokoškolský učiteľ ekonómie som si počas komunizmu čoraz viac uvedomoval, že príčinou ekonomického zaostávania centrálne plánovaných ekonomík sú základné systémové (teda politické) obmedzenia, čo inými slovami znamenalo, že reálny socializmus je nereformovateľný. A, samozrejme, že som negatívne vnímal aj všetky nedostatky a obmedzenia v oblasti ľudských práv. Tak sa vo mne potupne formoval veľmi jasný protikomunistický postoj, aj keď som nikdy nepatril k disidentom a otvoreným odporcom režimu. Napriek tomu, že som študoval a učil prognózovanie a napriek tomu, že som si uvedomoval dlhodobú neudržateľnosť systému, neveľmi som veril, že môže dôjsť k rýchlej, zásadnej zmene.

Aj preto pre mňa bol november 1989 vyslobodením, vyslobodením z vlastných okov obáv, strachu a pretvárky.

Pamätám sa, že popri eufórii novembrových dní som od začiatku cítil aj isté obavy. Vyplývali najmä z nereálnych očakávaní väčšiny ľudí. Asi najlepšie ich vystihoval jeden z transparentov, ktorý si z tých novembrových dní pamätám a ktorý znel nasledovne: "Za Komárka bude kačka ako marka.“Na vysvetlenie pre neskôr narodených, Valtr Komárek bol najznámejším ekonomickým lídrom protikomunistickej opozície, kačka bola československá koruna a marka západonemecká mena a reálny kurz bol asi 18 Kčs za 1 marku. Nereálnosť týchto očakávaní najlepšie ilustruje skutočnosť, že aj keď dnes už máme na Slovensku tú istú menu ako v Nemecku, stále sme, aj po dvadsiatich rokoch, výrazne chudobnejší - na Slovensku je priemerný plat okolo 700 eur, kým v Nemecku okolo 3 000 eur. Aj keď tieto čísla nevystihujú rozdiely v životnej úrovni, pretože celková cenová úroveň u nás je stále nižšia ako v Nemecku, vystihujú asi pocit frustrácie z ponovembrového vývoja u tých, ktorí zmenu podporovali len preto, že očakávali životnú úroveň ako v Nemecku a hodnoty ako sloboda a ľudské práva im nikdy nič nehovorili.  

Dnes, dvadsať rokov po páde komunizmu, môžem povedať, že som v zásade spokojný s tým, aké výsledky sme ako krajina a ako národ dosiahli. Iste, tá cesta nebola jednoduchá, bola kľukatá a hrboľatá, ale doviedla nás tam, kde sme chceli byť - sme v EÚ, NATO, OECD, Schengene aj eurozóne. Z tohto hľadiska sme vlastne dosiahli najviac zo všetkých postkomunistických krajín (Slovinsko v OECD nie je).

Zopár slov k tým výmoľom, zákrutám a dieram na ceste. Po voľbách v roku 1992 som bol zástancom udržania Československa. Hlavným dôvodom boli práve obavy, že samostatné Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara môže zísť z cesty, ktorú sme nastúpili po novembri 1989. Aj keď sa ukázalo, že táto hrozba bola reálna, nakoniec sa podarilo zažehnať ju a dnes som rád, že k rozpadu Československa došlo. Nie preto, že by som si nevedel predstaviť fungovanie v spoločnom štáte, ale preto, že sme ako národ museli dospieť, pretože sa už nemôžeme vyhovárať na nikoho iného a museli sme sa naučiť preberať zodpovednosť za naše činy na seba samých. Obávam sa, že v spoločnom štáte s iným národom (národmi) by tento proces bol omnoho dlhší a komplikovanejší. Ak by bol vôbec možný.

Takže vďaka novembru sme vlastne absolvovali obrovský civilizačný skok. Dnes si to možno dostatočne neuvedomujeme, pretože sme pohrúžení do každodenných starostí a radostí, a zavalení každodenným zhonom. Ale je to tak.  

Na druhej strane treba povedať, že skok sa udial skôr vo vonkajšom prostredí, ako hovoria ekonómovia, vo formálnych pravidlách. To znamená zákony a iné normy a inštitúcie, ktoré vytvárajú formálne pravidlá hry na fungovanie parlamentnej demokracie a trhovej ekonomiky (a tiež vynucujú ich dodržiavanie). Tieto formálne pravidlá máme takmer plne kompatibilné s vyspelými západnými krajinami, ktoré nepostihli desaťročia nezmyselného komunistického experimentu. Problém však spočíva v tom, že krajina môže dobre fungovať ako moderná, prosperujúca a demokratická vtedy, keď sú s týmito formálnymi pravidlami kompatibilné aj tzv. neformálne pravidlá. To sú také vzorce a modely správania sa, ktoré netreba vynucovať zákonmi a prinútením, ale ktoré ľudia dobrovoľne rešpektujú a uznávajú. Je to teda to, čo majú ľudia v hlavách, čo robia, alebo nerobia, tolerujú, alebo netolerujú nie preto, že je to zákonmi dovolené alebo zakázané, ale preto, že oni sami to považujú za dobré alebo zlé. A zdá sa, že práve tu, v oblasti neformálnych pravidiel napáchal komunizmus, ale aj to, čo bolo predtým, škody a deformácie, ktoré sa nedajú zmeniť tak rýchlo, ako sa zmenili pravidlá formálne. Inak by sme tu nemohli mať dlhé roky ako najpopulárnejšieho politika Mečiara a po ňom zase (ktovie na aké dlhé roky?) Fica.

(Zdroj: Hospodárske noviny, 30.9.2009, Mikloš Ivan)