Richard Sulík ministrom financií - Univerzita pre moderné Slovensko

Richard Sulík sa v rozhovore vyjadril, že v tomto momente by bol ministrom (financií) veľmi rád, pretože by v Bruseli povedal nie a hotovo. Keďže otázka prípadnej novej gréckej pôžičky je oprávnene predmetom širokej verejnej diskusie a keďže práve strana R. Sulíka aj on osobne sú v tejto debate veľmi aktívni, rád by som vyjadril svoj postoj a svoje stanovisko k téme, aj k argumentom, ktoré pri nej zaznievajú.

Tesne po voľbách prejavil R. Sulík záujem o post ministra financií a ak by bol tento jeho záujem pretrval, určite by sa ním ako predseda druhej najsilnejšej koaličnej strany aj stal. Názor zmenil a tak je predsedom parlamentu a ministrom financií som ja. Nikdy som nepochyboval o tom, že by bol náročnú pozíciu ministra financií zvládol, dnes som však rád, že ministrom financií nie je. Jednoducho „povedať nie a hotovo" sa síce môže zdať úžasne pekné, silné a principiálne, obávam sa však, že by to Slovensku uškodilo.

Populárne riešenia v politike nie vždy bývajú tými najlepšími, moja skúsenosť dokonca hovorí, že málokedy. Nechcem špekulovať o motiváciách SaS a R. Sulíka, odmietnutie gréckej pôžičky však nepochybne populárnym postojom je, veď to podporuje až 80% ľudí na Slovensku.

Najskôr by som sa rád vyjadril, prečo sme odmietli prvú grécku pôžičku a sme ochotní rokovať o prípadnej druhej (čo však neznamená, že s ňou a priori súhlasíme). Práve táto skutočnosť je totiž našimi oponentmi predkladaná ako dôkaz názorového salta zo strany SDKÚ-DS aj mňa osobne. A naozaj, môže sa zdať, že postoj SaS a R. Sulíka je omnoho konzekvetnejší – odmietli prvú a odmietajú aj druhú.

Áno, odmietli sme prvú pôžičku, najmä preto, že neobsahovala účasť bánk na riešení problému (private sector involvement, PSI), pretože sme nesúhlasili so slovenským podielom na nej, ktorý vyrokovali Počiatek a Fico a pretože s nami vtedajšia vláda o tejto pôžičke odmietla v parlamente čo i len diskutovať. Zároveň sme už ako nová, čerstvá vládna koalícia akceptovali vstup do tzv. ochranného valu I (EFSF) a to schválením v parlamente 140 hlasmi vrátane hlasov poslancov za SaS.

Keď teraz hovoríme o prípadnej novej pôžičke Grécku, tak práve v rámci a podľa pravidiel EFSF, teda systému, do ktorého sme vstúpili. Zaviazali sme sa, že ak budú splnené podmienky určené Zmluvou o EFSF, tak takúto pôžičku poskytneme. Takže dopredu odmietať diskusiu o nej, a dopredu avizovať, že s ničím súhlasiť nemáme a nechceme, by som považoval za veľmi nekorektné z našej strany.

Navyše, podarilo sa nám presadiť zmeny práve v tých hlavných oblastiach, pre ktoré sme odmietli prvú grécku pôžičku. Pri permanentnom stabilizačnom systéme (ESM), ktorý bude akousi obdobou Európskeho menového fondu, a teda systémovým riešením, sa nám podarilo presadiť aj účasť privátneho sektora aj zmenu distribučného kľúča, teda nižšie, spravodlivejšie príspevky Slovenska.

My netvrdíme, že za akýchkoľvek okolností budeme súhlasiť s novou gréckou pôžičkou. Naopak, máme podmienky, ktoré považujeme za veľmi dôležité a zásadné. A mimochodom, zhoda v týchto podmienkach je medzi mnou a SaS takmer úplná. Dokonca taká, že mám silný pocit, že to, že sme sa nedohodli na spoločnom stanovisku NR SR k môjmu mandátu, bolo zo strany SaS zámerom. V prípade dohody by sa nemohli voči nám vymedzovať tak, ako to robia. Aj preto pokladám túto hru z ich strany za nefér. Posúďte sami:

Podmienky SaS, SNS a OKS:
1. silná účasť privátneho sektora formou zníženia istiny (haircut)
2. kolaterál
3. záväzok privatizácie
4. záväzok relevantných politických strán v Grécku dodržiavať program
5. účasť Medzinárodného menového fondu

Môj návrh rokovacej pozície:
1. silná účasť privátneho sektora, najmenej v objeme 30 mld. eur
2. kolaterál
3. záväzok privatizácie
4. záväzok relevantných politických strán v Grécku dodržiavať program
5. účasť Medzinárodného menového fondu
6. udržateľnosť dlhu potvrdená spoločným stanoviskom MMF, ECB a EK

Ako vidíte, rozdiel je len v bode číslo 1 a v bode číslo 6. Bod 6 však nie je žiadny problém, takže o čo vlastne ide? Rozdiel v bode 1 znamená, že SaS ma chce zaviazať, aby som nesúhlasil s pôžičkou, ak tam nebude haircut. A to je práve problém, pričom som na to opakovane R. Sulíka a J. Kollára upozorňoval. Účasť privátneho sektora formou haircutu totiž znamená default Grécka, najskôr technický, potom aj reálny. A čo je najhoršie, tento default by bol neriadený. Teda zrozumiteľnejšie: nastal by neriadený bankrot. To nie je môj záver, to je zásadné a jednoznačné vyjadrenie všetkých ratingových agentúr a ako neodškriepiteľný fakt to rešpektujú všetci analytici.

Teda rozdiel nie je v tom, že by SaS chcela PSI a ja nie. Rozdiel je v tom, že SaS požaduje takú formu PSI, ktorá by znamenala neriadený bankrot Grécka. A tu je mimochodom aj zásadný rozpor návrhu, ktorý predložili poslanci SaS, SNS a OKS. V návrhu preambuly Stanoviska NR SR okrem iného tvrdia, že „Národná rada Slovenskej republiky, vzhľadom na ... snahu predísť neriadenému bankrotu Helénskej republiky ..." vyslovuje podmienečný súhlas s poskytnutím finančnej pomoci zo zdrojov EFSF za vyššie uvedených podmienok, teda aj za podmienky PSI formou haircutu.

A v tom je práve problém. Navrhovatelia chcú predísť neriadenému bankrotu jedine za splnenia podmienky, ktorá práve takýto bankrot spustí. Je to rovnako absurdné ako podmieňovať stráženie otvoreného suda s benzínom tým, že strážca musí stáť v tesnej blízkosti suda a musí si zapáliť cigaretu. Aj preto si myslím, že odmietnutie dohody o mojom návrhu stanoviska malo jediný účel – naďalej sa vymedzovať voči ostatným stranám koalície a budiť dojem jediného relevantného odporcu novej gréckej pôžičky.

Nevylučujem, že R. Sulík a SaS chcú bankrot Grécka, aspoň v rozprave v parlamente sa k tomu hrdo hlásili, potom však neviem prečo naformulovali preambulu Stanoviska tak, ako ju naformulovali.
K ďalším argumentom, ktoré odzneli v diskusii v parlamente a verejne sa prezentujú aj inde: R. Sulík tvrdí, že navrhovaná účasť súkromného sektora je výsmech, pretože ide len o predĺženie splatnosti dlhopisov na ktorých budú banky ďalej zarábať. Nie je to tak, účasť je reálna aj predĺžením splatnosti, pretože znamená reálne náklady a reálne riziko zo strany súkromných držiteľov dlhopisov.

Porovnajme si dve situácie – bez PSI formou predĺženia splatnosti a s touto formou PSI. Bez predĺženia splatnosti by boli splatné dlhopisy vyplatené a ak by ich majiteľ vložil utŕžené peniaze do nových gréckych dlhopisov, boli by dnes výrazne lacnejšie ako tie staré a zaručovali by omnoho vyšší výnos. Teda buď by mal naspäť svoje peniaze bez rizika, že o ne v budúcnosti príde, alebo ak by toto riziko podstúpil, tak za výrazne výhodnejších podmienok. Ak pristúpi na predĺženie splatnosti za tých istých podmienok, za akých kúpil staré dlhopisy, tak naďalej podstupuje riziko straty (pri budúcom haircute) a pri nižšom výnose oproti kúpe nových dlhopisov. Takže aj táto forma PSI je pre súkromného investora reálne nákladná, avšak s omnoho nižším rizikom vyvolania neriadeného bankrotu.

Ďalším argumentom kritikov je, že ide len o symbolickú výšku PSI. Zase to nie je pravda. V mojom návrhu vyjednávacej pozície hovorím o minimálnom objeme 30 mld. eur. Počítajme spolu. Pri predpokladanom objeme nového programu vo výške 110 mld. eur sa táto suma má pokryť nasledovne – 30 mld. výnosmi z privatizácie, 15 mld. pôžička MMF, 30 mld. PSI a 35 mld. pôžička z EFSF, za ktorú budú ručiť aj slovenskí daňovníci. Teda prípadné riziko vo výške cca jedného percenta, teda 350 mil. eur. Účasť privátneho sektora by teda mala dosiahnuť takmer takú výšku ako pôžička z EFSF.

A nakoniec to najdôležitejšie. Prečo tvrdím, že jednoducho „povedať nie a hotovo" je postoj, ktorý by poškodil všetkým, najmä však nám, najmä Slovensku. Propagátori tohto jednoduchého riešenia to samozrejme vidia inak a tvrdia, že naopak, Slovensko bude poškodené, ak s pôžičkou budeme súhlasiť, pretože to znamená „peniaze vyhodené von oknom". Nuž, ak by to bolo také jednoduché a mali by sme na výber medzi možnosťou nevyhadzovať peniaze von oknom a vyhadzovať ich, tak by to bola pravda. Problém však je, že dnes nemáme na výber z dobrých (nevyhadzovať) a zlých (vyhadzovať) riešení a že tie, ktoré sa môžu zdať dobrými, sú s najväčšou pravdepodobnosťou najhoršie.

Takže, odmietneme grécku pôžičku, čo bude znamenať, že sa neuskutoční (aj náš súhlas je podmienkou). V Grécku dôjde k neriadenému bankrotu, čo spôsobí okamžitý pád gréckych bánk, neschopnosť vyplácať vklady, ale aj platy a dôchodky. Následná situácia by si zrejme tak či tak vyžiadala nevyhnutnosť záchrannej pôžičky, takže bez priamych nákladov by to nebolo. Ešte horšie by však boli ďalšie dôsledky. Nevyhnutne by došlo k zvýšeniu úrokových sadzieb minimálne na európskom finančnom trhu s možnými vážnymi dôsledkami nielen na krajiny v programoch (Írsko, Portugalsko), ale aj na Španielsko a Taliansko. Dlh Španielska je dnes 640 mld. eur a Talianska dokonca 1,8 bilióna eur. Ich insolventnosť by už nerozchodil žiadny ochranný val a došlo by teda s najväčšou pravdepodobnosťou k rozpadu eurozóny tak, ako ju dnes poznáme.

Zvýšenie úrokových sadzieb by veľmi negatívne postihlo aj nás. Verejné financie ešte nemáme po bačovaní predchádzajúcej vlády zďaleka konsolidované tak, ako by sme chceli a potrebovali a sme teda tiež rizikovou krajinou. Vládna Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity (ARDAL) vypočítala, že zvýšenie úrokových sadzieb len o jeden percentný bod počas nasledujúcich piatich rokov by znamenalo pri zachovaní časovej štruktúry nášho terajšieho dlhu počas najbližších desiatich rokov zvýšenie výdavkov na úroky o 2,6 mld. eur.

Takže nie je pravda, že máme na výber z dobrých a zlých riešení a tí, ktorí sú a priori proti novej gréckej pôžičke, navrhujú dobré riešenie a tí ostatní zlé.

A to som ešte nerozoberal iné, nepriame náklady toho, keby sme my našim rozhodnutím spustili proces neriadeného bankrotu Grécka a následnej reálnej hrozby preliatia nákazy do ďalších krajín a ohrozenia eurozóny ako takej. Nie sme izolovaný ostrov, sme malá, otvorená krajina a ekonomika, ktorá životne závisí od spolupráce a integrácie s ostatnými. A nie sme ani, či sa nám to páči alebo nie, krajinou, ktorá má z hľadiska veľkosti a sily rozhodujúce slovo pri prijímaní spoločných rozhodnutí. To však vôbec neznamená, že by sme nemali byť zásadoví a principiálni, len to znamená, že by sme mali byť aj zodpovední a realistickí. Potom môžeme dosiahnuť aj také veci, ako bola napríklad zmena distribučného kľúča, aj keď ju najskôr všetci veľkí a rozhodujúci odmietali.

Myslím, že najmenej zlým z možných riešení je presadzovať vyššie uvedené podmienky prípadného súhlasu s novým gréckym programom a pôžičkou. Tieto podmienky totiž v miere, akú je dnes možné dosiahnuť, znižujú riziko, že o naše peniaze prídeme a zároveň dávajú šancu, že sa podarí zachrániť euro a eurozónu.

Beriem pritom na vedomie skutočnosť, že väčšina aktérov (trhy, ratingové agentúry, ekonómovia a analytici) sú dnes dosť skeptickí, čo sa týka úspešnosti nového programu a novej pôžičky. Sám tieto obavy zdieľam, napriek tomu si neželám neriadený bankrot Grécka tak, ako si ho neželá takmer nikto. Zároveň nie je cestou ani ďalšie tlačenie problému pred sebou. Čas, ktorý si prípadnou pôžičkou Grécku (za splnenia vyššie uvedených podmienok) kúpime, by sme mali využiť na prípravu jasných pravidiel na riadený bankrot krajín, účasť verejného sektora na ňom a na jasné a vymožiteľné pravidlá fungovania eurozóny až po vylúčenie z nej pri nedodržiavaní pravidiel hry. Myslím, že len tak je možné s čo najnižšími (aj keď určite nie nenulovými) nákladmi euro a eurozónu zachrániť.