Odpoveď Sulíkovi
Streda, 3. 8. 2011
Nechcel som reagovať, ale keďže Richard Sulík bol vo svojom článku „Podvod na daňových poplatníkoch“ osobný a kládol mi priame otázky, musím. Už druhýkrát používa predseda SaS moje citáty vytrhnuté z kontextu a z vecných a časových súvislostí na dokazovanie toho, že jedine ich postoj ku Grécku je konzistentný a zásadový a že ja osobne, aj SDKÚ-DS vraj mení postoj a ustupuje.
Takýto postup nepovažujem zo strany koaličného partnera za korektný – ani vecne, ani politicky. Som presvedčený, že SDKÚ-DS, pani premiérka, predseda strany a minister zahraničných vecí a aj ja osobne, sa aj v tejto nesmierne zložitej a citlivej záležitosti správame zodpovedne, kompetentne, ale aj zásadovo a konzistentne.
Po prvé, odmietli sme grécku pôžičku z dvoch hlavných dôvodov – jej súčasťou nebola účasť privátneho sektora (teda najmä bánk) a účasť Slovenska bola nespravodlivo a nelogicky vysoká oproti iným, najmä bohatším krajinám. Obidve tieto veci sme zmenili, aj keď distribučný kľúč sa už nedalo pre dočasný mechanizmus, ale zmenili sme ho pre permanentný mechanizmus.
A teraz ku konkrétnym konštatovaniam R. Sulíka. Tvrdí, že Slovensko sa prvej gréckej pôžičky nezúčastnilo „najmä vďaka SaS“. Rád by som sa teda predsedu SaS opýtal, kto z SaS, kedy a s kým rokoval na európskej úrovni o odmietnutí gréckej pôžičky. Pretože ak ma pamäť neklame, tak odmietnutie prišlo ešte pred voľbami, ale aj po nich, zo strany SaS a SDKÚ-DS, ale ťažké rokovania o presadení tohto nášho postoja boli výlučne na pleciach troch politikov SDKÚ-DS: I. Radičovej, M. Dzurindu a mňa. Takže konštatovanie, že „najmä vďaka SaS“ musím považovať minimálne za neadekvátne nabubrelé.
K môjmu vystúpeniu v parlamente 1. júla 2011. R. Sulík ma cituje, že podiel EFSF na novej gréckej pôžičke by mal byť 35 mld. eur a teda podiel Slovenska asi 350 mil. eur. Po rozhodnutí Európskej rady to bude okolo 80 miliárd a (a podiel SR zhruba 800 mil eur) a R. Sulík sa pýta, či som to už vtedy vedel a či som teda klamal. Takže odpovedám. Nevedel som to a nevedel to nikto. Situácia sa totiž medzi prvým a tretím júlovým týždňom významne zdramatizovala najmä rastom talianskych a španielskych spreadov, čo bol nakoniec dôvod, prečo sa konal summit lídrov eurozóny a prečo prijali také rozhodnutia, aké prijali. Vrátane navýšenia prostriedkov z EFSF, predĺženia splatnosti gréckych dlhopisov a zníženia ich úrokov, ale aj vrátane zvýšenia podielu súkromného sektora.
Myslím si, že hlavný problém postoja R. Sulíka a jeho strany v tejto veci spočíva v tom, že nevníma, respektíve podceňuje vážnosť situácie, ktorá nastala a ktorá ešte stále trvá. Áno, stále platí, že nemáme na výber z dobrých a zlých riešení a že rôzne eurovaly a bail-outy nie sú dobrým riešením. Ale máme povinnosť, ak sa to dá, zabrániť nekontrolovanému vývoju na konci ktorého by s veľkou pravdepodobnosťou bola finančná ekonomická kríza možno horšia ako tá spred dvoch – troch rokov a zrejme aj rozpad eurozóny. A faktom, ktorý spochybňuje málokto, je skutočnosť, že bankrot Grécka by sa preniesol do platobnej neschopnosti Talianska a potom by už kríze a rozpadu eurozóny zrejme nebolo vyhnutia. Reálnosť tejto hrozby vidí dnes takmer každý. A keď hovoríme o slovenských daňovníkoch, tak tých by sa takýto vývoj dotkol mnohonásobne horšie, ako budú náklady účasti Slovenska na novej pôžičke Grécku cez EFSF.
Ďalej R. Sulík cituje moje vyjadrenie v parlamente, že pri rokovaní o novom gréckom programe a pôžičke budem presadzovať silnú účasť privátneho sektora, kolaterál, dohodu politických strán v Grécku (cross-party agreement), účasť MMF a privatizáciu. A robí záver, že tieto podmienky neboli dohodou hláv štátov zo summitu naplnené v oblasti privatizácie, cross-party agreementu a kolaterálu. To je síce pravda, ale závery summitu neuzavreli podmienky novej gréckej pôžičky a programu. Tieto budú uzavreté až na rokovaní ministrov financií eurozóny koncom augusta alebo začiatkom septembra. Pritom čo sa týka privatizácie, tá bola zapracovaná ešte pred summitom ako tvrdá podmienka tej ostatnej, júlovej tranže prvej gréckej pôžičky. Predseda finančného výboru, Sulíkov stranícky kolega Jozef Kollár, má z môjho ministerstva podrobnú správu o privatizačných záväzkoch Grécka. O cross-party agreement a kolateráli budeme ešte rokovať na euroskupine a budem naďalej tieto podmienky presadzovať. Čo sa týka napríklad kolaterálu, tak druhou najaktívnejšou krajinou po Fínsku v presadzovaní tejto agendy je práve Slovensko.
A teraz k priamym nákladom. Ak bude výška novej pôžičky schválená v tej výške, na akej sa dohodli hlavy štátov, podiel Slovenska na zárukách za túto pôžičku by mal byť niekde na úrovni 800 mil. eur. Je to samozrejme veľmi veľa peňazí a práve na tom stavia R. Sulík svoje vyhlásenia. Za nekorektnú, účelovú a populistickú považujem jeho argumentáciu z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé navodzuje dojem, ako keby boli všetky tieto peniaze definitívne stratené (vyhodené z okna) a po druhé, zamlčuje náklady jeho návrhu, ktoré by boli mnohonásobne vyššie.
Netvrdím, že neexistuje riziko budúcich rozpočtových nákladov novej pôžičky Grécku z EFSF a teda, že tu neexistuje riziko pre daňových poplatníkov. Avšak toto riziko je znížené práve podmienkami, ktoré boli vyrokované, alebo sú predmetom rokovaní. Ide najmä o účasť privátneho sektora, predĺženie splatnosti gréckych záväzkov a zníženie úrokov, privatizácia, úsporné opatrenia a reformy gréckej vlády a kolaterál.
Aké sú však riziká a náklady Sulíkovho návrhu nechať Grécko skrachovať? Obávam sa, že následná kríza a rozpad eurozóny by mali minimálne také dôsledky, ako svetová finančná a ekonomická kríza po páde Lehman Brothers na jeseň 2008. Tak si teda pripomeňme, že na Slovensku to znamenalo nárast nezamestnanosti o 170 tisíc ľudí za rok a ekonomický prepad z vyše desaťpercentného rastu v roku 2007 a takmer šesťpercentného v roku 2008 na takmer mínus 5% v roku 2009. Ak už chceme veci kvantifikovať, tak nech sa páči. Rozdiel medzi zhruba štvorpercentným rastom, ktorý má naše hospodárstvo šancu dosahovať v najbližších rokoch a prípadným päťpercentným poklesom, znamená pre ekonomiku priamu stratu okolo 7 mld. eur ročne.
Dokonca aj keby k podobnej kríze nedošlo a bankrot Grécka by sa prejavil „len“ v trvalom zvýšení úrokových sadzieb, tak by náklady pre slovenských daňových poplatníkov boli vyššie, ako sú potenciálne riziká z novej pôžičky Grécku. Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity vypočítala, že pri náraste úročenia štátneho dlhu počas nasledujúcich piatich rokov o 0,5% p.a. by sme na úrokoch zaplatili viac o 600 mil. eur a pri raste o 1% p.a. o 1,2 mld. eur. Takže už pri minimálnom raste úrokových sadzieb (0,5% p.a.) by boli náklady slovenských daňových poplatníkov o 200 mil. eur vyššie, ako pri 50% hair cute na istine v prípade budúceho defaultu Grécka a uplatnenia záruk z novej pôžičky z EFSF.
Isteže je politicky populárnejšie odmietať účasť Slovenska na novej gréckej pôžičke, ako s ňou súhlasiť. To však nemusí znamenať, že je to aj lepšie riešenie pre občanov Slovenska. Ono to tak už v politike často býva, že populárne riešenia môžu byť nebezpečné. A bez ohľadu na to, či ich presadzujú socialisti, alebo liberáli.
Neviem vylúčiť, že proroctvá o márnosti snahy takého riešenia situácie, o aké sa dnes pokúšame, sa naplnia. To však neznamená, že by sme sa o riešenie, ktoré zabráni kríze a rozpadu eurozóny, pokúsiť nemali. A už vôbec to neznamená, že my by sme mali byť tí, ktorí zmaria šancu, hoci aj malú, na vyhnutie sa kríze a zabránenie rozpadu eurozóny a ktorí preberú politickú zodpovednosť za takýto vývoj.
