Bezradnosť a bezútešnosť
Streda, 12. 12. 2012
Prvý Kažimírov rozpočet je v istom zmysle aj prvým naozajstným rozpočtom oboch vlád Roberta Fica. Prečo prvým naozajstným? Pretože až teraz musí R. Fico a jeho kolegovia ukázať, ako vedia respektíve nevedia konsolidovať verejné financie. V rokoch 2006 – 2010 žiadnu konsolidáciu nerobili a rozpočet na rok 2012 zdedili po vláde Ivety Radičovej.
Prvé dva roky prvej Ficovej vlády dosahovala slovenská ekonomika rekordné tempá ekonomického rastu a s nimi pritekali do štátnej kasy aj rekordné príjmy vysoko nad rámec rozpočtových očakávaní. Keď udrela v roku 2009 kríza, vláda pokračovala vo výdavkovej rozšafnosti, tentoraz už na úkor rýchlo rastúceho deficitu a dlhu. To platilo aj o roku 2010. V týchto krízových rokoch rástli verejné výdavky na Slovensku najrýchlejšie spomedzi všetkých krajín EÚ27 napriek tomu, že na rozdiel od iných krajín sme nemuseli vynaložiť ani jediné euro na záchranu bánk. Za roky 2006 až 2010 bol na Slovensku nárast verejných výdavkov oproti predchádzajúcim štyrom rokom (2002 – 2006) až 35%, kým priemerný nárast v EÚ27 bol len približne polovičný (18%).
Dobre už bolo
Dnes to už neplatí. Rekordné časy sú preč a finančné trhy, ako aj prísne domáce a európske pravidlá neumožňujú zopakovať rozhadzovanie na úkor rastúceho deficitu a dlhu. Ako teda Robert Fico a jeho kolegovia na čele s ministrom financií Petrom Kažimírom zvládli svoj prvý naozajstný, konsolidačný rozpočet? Žiadna sláva. Rozpočet je smutným dôkazom a obrazom bezradnosti, nekoncepčnosti, ignorovania potrieb a nezvládnutia výziev, pred ktorými krajina stojí. Vláda nevie, čo so Slovenskom. Vláda Smeru vedie Slovensko zlým smerom.
Najskôr k vonkajšiemu prostrediu. Áno, situácia vo svete a v Európe nie je jednoduchá. Ale zďaleka nie je taká dramatická, ako sa ju snažia vykresľovať Fico s Kažimírom. Vyhováranie sa na krízu si úspešne vyskúšali na konci prvej Ficovej vlády, tak to skúšajú znova. Tóny tejto pesničky však znejú falošne. Po prvé, čo by iné krajiny, ktoré budú v recesii, dali za náš predpokladaný rast vo výške 1,6%! Eurozóna ako celok, ale napríklad aj susedné Česko, či Maďarsko sa už boria s recesiou. A po druhé, ťažšie vonkajšie prostredie je len ďalším dôvodom nato, aby sme sa vyvarovali práve takého spôsobu konsolidácie verejných financií, aký rozpočet na rok 2013 navrhuje.
Vlastnou cestou
V čom sú teda najväčšie nedostatky, problémy a riziká rozpočtu na rok 2013? Za najzásadnejšiu chybu považujem spôsob, akým sa má dosiahnuť zníženie deficitu v budúcom roku. Samotný cieľ dostať sa pod tri percentá je pozitívny a chvályhodný a nakoniec ani nemá alternatívu. Spôsob, akým sa však má dosiahnuť, je v rozpore so všetkými odporúčaniami relevantných medzinárodných inštitúcií a rešpektovaných ekonómov. Napríklad štúdie MMF a OECD sa zhodujú na nasledovných predpokladoch úspešnej rozpočtovej konsolidácie:
- Mala by sa sústrediť viac na úspory vo výdavkoch, ako na zvyšovanie príjmov cez zvyšovanie daní.
- Ak je nevyhnutné zvyšovať dane, mali by to byť predovšetkým tie, ktoré neohrozujú ekonomický rast a konkurencieschopnosť (teda nepriame, majetkové a spotrebné dane).
- Fiškálne konsolidácie boli úspešné vtedy, keď posilňovali dôveru v budúci ekonomický rast a prispievali k nemu.
Rozpočet na rok 2013 všetky tieto odporúčania ignoruje a ide jednoznačne proti nim. Čísla hovoria jasnou rečou a veľmi výstižné je aj porovnanie rokov 2011 a 2013. Tieto dva roky preto, že išlo o prvý celý rok vlády Ivety Radičovej a prvý celý rok druhej vlády R. Fica, takže to ponúka príležitosť na porovnanie toho, akým spôsobom a s akými výsledkami konsolidovala pravicová koaličná vláda a ako sa chystá konsolidovať ľavicová vláda jednej strany.
Takže, kým v roku 2011 sa dve tretiny opatrení odohrávali na výdavkovej strane a len tretina konsolidačného úsilia bola dosiahnutá rastom daní, v roku 2013 by to malo byť podľa vládneho návrhu rozpočtu presne naopak. A bude to ešte horšie. Po najnovšom zhoršení prognózy vláda oznámila rozpustenie rezervy, čo znamená, že rastom daní, odvodov a poplatkov sa chystá dosiahnuť až 83% a šetrením na výdavkovej strane rozpočtu len 17% konsolidačného úsilia. Presne naopak, ako odporúčajú MMF a OECD.
Aj štruktúra týchto opatrení je zlá, pretože zvyšovaním priamych daní a odvodov sa vláda chystá zabezpečiť až 80% rastu príjmov, kým nepriamymi daňami a poplatkami len 20%. Čiže prevažne sa idú dvíhať také dane a odvody, ktoré ohrozujú budúci rast ekonomiky a zamestnanosti. Zase presne opačne, ako odporúča MMF a OECD.
Kto sa ako usiloval
Nedostatočné je aj celkové konsolidačné úsilie. V parlamente, ale aj v médiách sa šermuje rôznymi číslami. Omnoho presnejšie a lepšie, ako porovnávanie celkovej zmeny výšky deficitu je porovnávanie tzv. konsolidačného úsilia. Ide vlastne o saldo verejných financií očistené o výdavky súvisiace so štátnym dlhom, vplyvy ekonomického cyklu a jednorazové opatrenia. Tento ukazovateľ omnoho lepšie vystihuje príspevok politiky vlády k zmene deficitu, ale aj to, či je deficit znižovaný udržateľným spôsobom.
Ukazovatele konsolidačného úsilia vypočítané Inštitútom finančnej politiky MF SR (IFP), ako aj Radou pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) hovoria jasnou rečou – konsolidačné úsilie Ficovej vlády v roku 2013 bude len asi tretinové oproti konsolidačnému úsiliu Radičovej vlády v roku 2011 (3,3 vs 1,3 podľa RRZ a 3,4 vs 1,5 podľa IFP). Príčinou je najmä veľké množstvo nesystémových, jednorazových opatrení, ktoré síce prinesú vyššie príjmy (alebo nižšie výdavky) v roku 2013, ale sú na jedno použitie a nebudú už fungovať v ďalších rokoch. Znižovanie deficitu je teda robené neudržateľným spôsobom.
Samousvedčenie
Nízke konsolidačné úsilie tak skomplikuje znižovanie deficitu v budúcnosti a spôsobuje neudržateľnosť a rizikovosť takejto konsolidácie. Nedostatočnosť konsolidácie potvrdzuje aj to, že vláda v tejto oblasti nedodržiava vlastné záväzky, ktoré si dala v Programe stability na roky 2012 – 2015. Tento dokument schválila vláda R. Fica 22. mája 2012 a v tejto súvislosti sa tam píše: „…konsolidačné úsilie dosiahlo v roku 2011 3,4% HDP … naplnenie stanoveného cieľa na rok 2013 si vyžiada v najbližších dvoch rokoch (2012 – 2013) kumulatívne konsolidačné úsilie 2,7% HDP“.
Aká je realita? Konsolidačné úsilie v roku 2012 sa odhaduje na úrovni 0,1% HDP, takže na dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa by bolo potrebné v roku 2013 dosiahnuť konsolidačné úsilie 2,6% HDP. Rozpočtom očakávané konsolidačné úsilie (1,3 až 1,5) teda napĺňa tento zámer len asi z polovice. Rozpočet je teda v zásadnom rozpore s dôležitým záväzkom, ktorý si vláda R. Fica v Programe stability dala slovami: „Základným cieľom fiškálnej politiky vlády SR je dosiahnuť také zlepšenie fiškálnej pozície, ktoré vytvorí podmienky pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií.“
Kde je šetrenie?
Rozpočet je aj výrazom bezradnosti a rezignácie vlády na potrebné zmeny a opatrenia vo fungovaní verejného sektora, ktoré by znížili verejné výdavky a zvýšili jeho efektívnosť.
Už vyššie som spomenul, že vláda robí takmer celú konsolidáciu (83%) cez zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov. Aj to málo opatrení na strane výdavkov je založených na plošnom, bezduchom viazaní a znižovaní bežných a mzdových výdavkov a na nereálnom podfinancovaní samospráv.
K žiadnemu skutočnému šetreniu výdavkov v roku 2013 nedôjde. Spotreba celého verejného sektora oproti predchádzajúcemu roku sa dokonca v roku 2013 zvýši o 0,1% HDP, kým v roku 2011 sa znížila o 3,5% HDP. Počet zamestnancov vo verejnom sektore sa zvýši o 4 945 (v roku 2011 sa znížil o 4 563), počet ľudí platených priamo zo štátneho rozpočtu stúpne o 5 676 (v roku 2011 klesol o 6 444).
Rezervy vo verejných výdavkoch sú pritom značné, ako z hľadiska nepotrebných inštitúcií, nadmerných kapacít, tak aj z hľadiska neefektívnosti a prezamestnanosti. Jeden príklad za všetky – zdravotníctvo.
Podľa najnovšej analýzy OECD by zvýšenie efektívnosti nášho zdravotníctva umožnilo pri rovnakom výkone ako dnes, ušetriť zdroje až vo výške 2,7 % HDP. To je neuveriteľne veľký priestor na úspory. Toto číslo vlastne znamená odhad plytvania v slovenskom zdravotníctve a je zhruba dvakrát vyššie ako v okolitých porovnateľných krajinách (Česko 1,3%, Poľsko 1,5%, Maďarsko 1,7%). A čo chystá v tejto oblasti slovenská vláda? Rušenie toho, čo by mohlo pomôcť (transformácia nemocníc, konkurenčný trh viacerých zdravotných poisťovní) a zabetónovanie problémov, neefektívnosti, plytvania a zadlžovania.
Nášľapné míny
Ďalším problémom rozpočtu sú riziká jeho naplnenia. Rozdelil by som ich na objektívne a subjektívne. Objektívne súvisia s ťažšou predvídateľnosťou vonkajšieho prostredia a s recesiou vo svete, s dlhovou krízou a krízou eurozóny. V tejto súvislosti sa vláde nedá nič vyčítať, prognózy aktualizuje a verifikuje ich s nezávislými odborníkmi. Plnú zodpovednosť má však vláda za tzv. subjektívne riziká, ktoré sú dané vedomým zakomponovaním nereálnych predpokladov do rozpočtu.
Majú najmä povahu podhodnotených výdavkov, alebo nadhodnotených príjmov (iných ako daňových, ktoré podliehajú odbornej verifikácii cez výbor pre daňové prognózy). Poukázala na to vo svojom stanovisku aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá poukázala najmä na riziká v samosprávach (nereálne zníženie ich výdavkov) a v zdravotníctve, ale aj v iných oblastiach. RRZ uvádza, že na dosiahnutie rozpočtovaného cieľa bude nevyhnutné prijímať ďalšie dodatočné opatrenia. Odvtedy došlo k zhoršeniu prognózy daňových príjmov a k rozpusteniu rezervy, takže tento záver platí dnes dvojnásobne.
Ako som už zmienil, rozpočet obsahuje veľa jednorazových, nesystémových opatrení a teda ohrozuje udržateľnosť konsolidácie v ďalších rokoch. Zásadným problémom je však nielen krátkodobá a strednodobá udržateľnosť verejných financií, ale aj udržateľnosť dlhodobá, ku ktorej sa vláda R. Fica prihlásila v Programe stability. Súvisí to najmä s tým, že bezkonkurenčne najsilnejším konsolidačným opatrením Ficovej vlády je zdecimovanie druhého piliera dôchodkového systému.
Až 700 mil. eur, teda zhruba 1% HDP chce Fico získať znížením príspevkov do druhého piliera a odchodom časti sporiteľov z neho. Inak povedané, chce minúť tieto peniaze a potom každý rok približne 500 mil. eur, ktoré by bez tohto opatrenia minuté neboli, ale boli by sporené a zhodnocované na výplatu budúcich dôchodkov budúcich dôchodcov. To samozrejme ohrozí dlhodobú udržateľnosť verejných financií, pretože tieto dnes minuté peniaze budú na budúce dôchodky chýbať. O to viac, že Slovensko bude v budúcich desaťročiach čeliť veľmi rýchlemu starnutiu svojej populácie.
Vláda R. Fica aj v tejto oblasti kamufluje a zavádza. Hrdí sa tým, že v auguste 2012 prijala zmeny vo fungovaní prvého piliera, ktoré zvyšujú dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému a verejných financií. To je síce pravda, ale treba dodať, že sú to opatrenia, ktoré pripravila ešte vláda I. Radičovej, Ficova vláda ich najskôr odmietla prijať a až po tlaku zo strany Európskej komisie ich nakoniec prijala. Zároveň však zdecimovala druhý pilier, čo spôsobí, že prijaté potrebné zmeny v prvom pilieri budú z dlhodobého pohľadu nedostatočné.
Elita sa nám vzďaľuje
Verejné financie v budúcom roku, ale najmä v ďalších rokoch, nebudú závisieť len od toho, aký rozpočet vláda pripraví a parlament schváli. Budú závisieť aj a najmä od toho, ako sa bude dariť našej ekonomike, teda od toho, ako si budeme počínať v zostrujúcej sa globálnej konkurencii. Keď budeme úspešnou, konkurencieschopnou krajinou, do ktorej sa budú hrnúť investície, kde bude radosť podnikať, krajinou ktorá bude zlepšovať podnikateľské prostredie, v ktorej bude rýchlo rastúca ekonomika vytvárať nové a nové pracovné príležitosti, potom nebude problém ani s tým, aby sme ozdravili verejné financie a zároveň zabezpečili zdroje na školstvo, zdravotníctvo, bezpečnosť, sociálny systém.
A tu je práve najzásadnejší problém – obávam sa, že takou krajinou aspoň v najbližších rokoch nebudeme. Ako som totiž popísal, spôsob, akým ide vláda konsolidovať, okrem iného znamená, že naša konkurencieschopnosť sa nebude zvyšovať, ale znižovať. A naviac sú tu ešte ďalšie klince do rakvy našej konkurencieschopnosti – nečinnosť vlády v oblasti zúfalej a stále sa zhoršujúcej vymožiteľnosti práva, novelou zákonníka práce zhoršená flexibilita trhu práce, zrušená rovná daň, zastavenie potrebných reforiem v zdravotníctve, zúfalá bezradnosť v zefektívňovaní verejnej správy a verejných služieb, zvyšujúca sa miera korupcie a klientelizmu, absencia potrebných zmien a reforiem v školstve, vede a vzdelávaní. A dalo by sa, žiaľ, pokračovať.
Prvý Kažimírov rozpočet a prvý konsolidačný rozpočet oboch Ficových vlád nie je dobrou správou pre Slovensko. Prvú Ficovu vládu som viackrát označil za ideologicky obmedzenú a odborne nespôsobilú. Rozpočet na rok 2013, ale aj mnohé ďalšie kroky a rozhodnutia svedčia o tom, že toto hodnotenie plne platí aj pre druhú vládu R. Fica. Takéto vlády vždy svojim krajinám škodia, rozdiel je len v tom, že v zlých časoch je to viac a rýchlejšie vidieť. Neveríte? Uvidíte…
