Prepis | 2. prednáška: Mýtus konštantného objemu práce (Miroslav Beblavý) - Univerzita pre moderné Slovensko

Mýtus konštantného objemu práce (Lump of labour fallacy) je jeden zo základných mýtov v rámci ekonómie. Zakladá sa na mylnom predpoklade, že v rámci jednej ekonomiky existuje daný a stabilný objem práce, ktorú je potrebné spraviť, a ktorý sa dá rozdeliť medzi obyvateľstvo rôznymi spôsobmi aby sa vytvorilo viac alebo menej pracovných príležitosti.

Jedným z príkladov takéhoto uvažovania je – ak by firmy obmedzili pracovnú dobu svojim pracovníkom, mohli by prijať viac ľudí a zvýšiť tak celkový počet zamestnancov bez zvyšovania nákladov alebo negatívneho dopadu na celkovú produktivitu. Takéto opatrenie by teda malo viesť k zníženiu nezamestnanosti.

Už v roku 1891 popísal ekonóm D.F. Schloss tento jav. Vysvetlil, že v takom prípade je potrebné znížiť mzdu zamestnancov (čo nie je v akejkoľvek situácii veľmi populárny krok), inak toto opatrenie povedie tiež k nárastu ceny výrobku/tovaru. Okrem toho - nie všetky pracovné náklady sú závislé od počtu odpracovaných hodín. Fixné náklady pre zamestnávateľov ako najímanie a tréning zamestnancov môžu byť podstatnou súčasťou nákladov – preto veľa firiem si nemôže dovoliť nahradiť prijať dvoch zamestnancov na čiastočný úväzok a bude preferovať jedného na plný úväzok. Tým pádom skrátenie pracovného týždňa môže viesť k zvýšeniu priemernej ceny jednotky produkcie (unit of output) a spôsobiť to, že firmy si budú kupovať menej hodín práce.

Ďalším, dnes častejšie používaným príkladom tohto mýtu, ktorý vysvetľuje britské Conservative Policy Forum, je situácia, keď sa argumentuje, že ak by sme prepustili starších zamestnancov, bude viac práce pre mladších. Avšak aj tento príklad je mylný nakoľko pracovný trh dokáže expandovať a nie je fixný. Pretože čím viac ľudí pracuje, tým viac zarábajú, tým viac míňajú peniaze a tým zvyšujú dopyt po službách a tovaroch – inými slovami – po práci.  

Tento argument sa bohužiaľ presadil v západnej Európe počas 70. a 80. rokoch. Keď snaha riešiť dôsledky ropných šokov tradičnými metódami zlyhali, zamerali sa mnohé západné vlády na znižovania nezamestnanosti cez odčerpávanie pracovnej sily z trhu prostredníctvom predčasných dôchodkov či uľahčeného prístupu k invalidite. V 90. rokoch sa pohľad verejnej politiky začal meniť a aj pre uvedomenie, že vzhľadom na demografickú krízu je znižovanie nezamestnanosti cez vytesňovanie produktívnych zamestnancov z trhu práce úplne kontraproduktívne a dlhodobo nevedie ani k vyššej zamestnanosti, ani k nižšej nezamestnanosti.

Posledný príklad, kde tento mýtus pôsobí trochu iným spôsobom, je príklad technologického pokroku, s ktorým sa spája strach z prepúšťania zamestnancov, ktorých práca bude nahraditeľná strojmi s vyššou produktivitou a nižšími nákladmi. To povedie k tomu, že práce bude čoraz menej. Avšak podľa Davida Autora a Lawrenca Katza je aj prepojenie technologického pokroku s týmto fenoménom dokázateľne chybné. Zatiaľ čo technologický pokrok napr. v poľnohospodárstve naozaj znížil počet ľudí pracujúcich v tomto odvetví, je to práve technologický pokrok, ktorý vedie k vyššej produktivite, vyšším príjmom a k vytvoreniu nových produktov a služieb a teda presunutiu zamestnancov z jedného odvetvia do druhého. Tento príklad zároveň pekne ilustruje omyl kompozície z prvej prednášky – zovšeobecňuje skúsenosť jedného odvetvia na celú ekonomiku a tým sa dopúšťa chyby.

V dlhodobom meradle sa ceny a platy nastavia, aby odrážali technologický pokrok, ponuku a dopyt a pracovné príležitosti sa vytvoria tam, kde sú potrebné. V krátkodobom meradle je treba ekonomike pomôcť cez správnu makroekonomickú politiku. Pri pohľade na históriu alebo prierez rôznymi krajinami vidíme, že neexistuje fixný objem práce, ktorý sa dá distribuovať medzi obyvateľov.

Zároveň treba uviesť aj škodlivé následky tohto mýtu. Sú nielen o vytláčaní starších ľudí z trhu práce v mene urobenia miesta mladým, ale tento mýtus môže byť podľa Paula Krugmana zodpovedný za nasledujúce dva efekty. Prvým je zvýšená miera fatalizmu. Ak politici a verejnosť veria, že tvorba nových miest nie je možná, tak prestanú vyvíjať tlaky na lídrov za účelom nájdenia nových riešení problému nezamestnanosti. Druhým možným dôsledkom je nárast protekcionizmu. Keďže uvažovanie podľa tohto mýtu nesie so sebou politickú paralýzu (policy paralysis), ak verejnosť verí v to, že ekonomika nie je schopná vytvoriť nové pracovné pozície tak bude požadovať aby sa tie pozície čo ešte zostávajú voľné chránili pred konkurenciou (hlavne rozvojovými krajinami atď.).

Celkovo možno zhrnúť (využívajúc klasickú učebnicu Samuelsona a Nordhausa (1989))^[1], že predpoklad o fixnom množstve platenej práce je chybný, lebo ekonomika má mechanizmy, vďaka ktorým sa dokáže prispôsobiť a vytvárať miesta pre tých, čo chcú pracovať. A ak ich nevie, tak treba liečiť podstatu, lebo samotné delenie práce nepomôže. To je dôležité najmä na Slovensku, kde nás trápi dlhodobo pomerne vysoká nezamestnanosť. Videli sme v rokoch 2004-2008, že nezamestnanosť klesla zásadne (z 20% na 7%), keď sa urobili reformy a rástla ekonomika, nie keď sa delili miesta.