Prepis | 4. prednáška: Čo vlády urobili a prečo - Univerzita pre moderné Slovensko

Minulá prednáška opisovala, prečo sa z americkej hypotekárnej bubliny stala celosvetová finančná kríza. Ukázali sme si, že to bolo spôsobené najmä dvoma relatívne novými javmi – novými finančnými produktami a globálnym charakterom finančného trhu. Dnes sa pozrieme na to, ako vlády na celom svete na finančnú krízu zareagovali a prečo urobili to, čo urobili. Americká ekonomika bola nielen epicentrom krízy, ale bola a aj stále bezkonkurenčne je najsilnejšou ekonomikou sveta. Zraky celého sveta teda boli upreté na USA a na to, ako krízu zvládnu.

Kľúčovú úlohu pri koncipovaní protikrízových opatrení zohral Ben Bernanke, ktorý prevzal kreslo šéfa FEDu po Alanovi Greenspanovi. Bernanke pôsobil predtým ako profesor ekonómie na Princetonskej univerzite a bol uznávaným expertom na Veľkú hospodársku krízu. Prevládal a prevláda názor, že práve z tohoto dôvodu to bol pravý muž na pravom mieste. Krugman doslova píše, že „nikto iný nebol na situáciu, ktorej čelíme, lepšie intelektuálne pripravený.“ A zdalo sa, že je to naozaj tak.

Svetovú finančnú krízu a po nej nasledujúcu svetovú ekonomickú krízu sa v porovnaní s veľkou hospodárskou krízou podarilo dostať pod kontrolu omnoho rýchlejšie a s menšími nákladmi, stratami a obeťami. Jedinou, ale zásadnou otázkou však ostáva, či je to naozaj tak v tom zmysle, že či je už kríza naozaj za nami a ak aj je, aká bude cena ktorú ešte budeme musieť zaplatiť.

Inými slovami, je úplne zrejmé, že náklady z hľadiska ekonomického poklesu, nezamestnanosti, bankrotov atď., boli v rokoch 2008 – 2010 rádovo menšie ako v rokoch 1929 – 1933. Otázka však znie, či už nastal správny čas na spisovanie účtu a či ešte tento účet nevzrastie práve kvôli spôsobu, akým sa dosiahlo, že bol doteraz naozaj rádovo nižší.

Stručne si teda povedzme, z akých pozícií pristúpili k riešeniu krízy Bernanke, Krugman a Obama (ale aj Bush) a čo na to hovorí rakúska škola. Tak teda, hlavný prúd ekonomickej vedy tvrdí, že veľká hospodárska kríza by nemala zďaleka také devastujúce a dlhodobé dôsledky, keby nezlyhal FED a vláda. Zlyhanie malo spočívať v tom, že na základe doktríny voľného trhu a obmedzených štátnych zásahov FED neintervenoval a nenalial do ekonomiky ďalšie peniaze, naopak utiahol kohútiky, čo viedlo ku kolapsu finančného trhu a následne aj reálnej ekonomiky.

Oficiálna verzia, ktorá sa vyučuje na väčšine škôl v USA, ale aj na celom svete je teda taká, že Ameriku a svet zavliekol do krízy pravicový prezident Herbert Hoover, ktorý bol zaslepený ideológiou voľného trhu. A až jeho nástupca Franklin Delano Roosevelt po svojom nástupe v roku 1933 spasil svet aj Ameriku svojim ambicióznym plánom New Deal, ktorý znamenal viac štátnych investícií, vyššie dane, väčšie zásahy do cien.

Teda viac štátu a menej trhu. Paul Krugman začína svoju knihu „Návrat ekonomickej krízy“ slovami: „Väčšina ekonómov, pokiaľ o veci vôbec uvažujú, považujú Veľkú hospodársku krízu za zbytočnú tragédiu, ku ktorej vôbec nemuselo dôjsť. Keby sa vtedy Herbert Hoover čeliac hospodárskemu prepadu nesnažil vyrovnávať rozpočtové deficity, keby centrálna banka nebránila zlatý štandard na úkor domácej ekonomiky, keby vtedajší úradníci urýchlene naliali do ohrozených bánk hotovosť a ukľudnili tak paniku, ktorá sa okolo nich v rokoch 1930 – 1931 strhla – potom by krach na burze v roku 1929 viedol len k bežnej recesii na ktorú by sa rýchlo zabudlo“.

Rakúska škola to vidí inak. A má na to aj argumenty. Za prezidenta Hoovera v rokoch 1929 – 1933 došlo k takým protitrhovým zásahom do ekonomiky, ako nikdy predtým v mierových dobách. Zvýšili sa dane, zaviedli sa projekty verejných prác, poskytovali sa núdzové úvery krachujúcim podnikom, obmedzila sa sloboda medzinárodného obchodu. Mzdy sa štátnou reguláciou udržiavali na umelo vysokej úrovni, zatiaľ čo spotrebiteľské ceny klesali. Je iróniou osudu, že F.D.Roosevelt počas prezidentskej kampane v roku 1932 obvinil Hoovera, že je „najrozhadzovačnejším mierovým prezidentom v americkej histórii“. A jeho kandidát na viceprezidenta John Garner to povedal ešte jasnejšie, keď vyhlásil, že „Hoover vedie krajinu cestou socializmu.“

Realita bola taká, že keď sa stal Roosevelt prezidentom, ešte výrazne prehĺbil a rozšíril intervencionistickú a etatistickú politiku svojho predchodcu. Jeden z kľúčových Rooseveltových poradcov Rexford Tugwell neskôr priznal, že veľká časť programov, z ktorých pozostával New Deal, vznikla len rozšírením a rozvedením toho, čo už predtým robil Hoover. Roosevelt len ďalej zvýšil dane, zvýšil reguláciu cien a miezd, rozšíril verejné práce a zaviedol tiež federálne sociálne programy.

Rakúska škola teda tvrdí – Hoover aj Roosvelt bránili bubline v prasknutí a tým predlžovali recesiu a zvyšovali celkové náklady krízy. Ešte inak povedané, ak by nebránili spľasnutiu bubliny a nechali trhy aby sa vyčistili, prepad by bol síce hlbší, ale rádovo kratší a náklady ktoré museli niesť ľudia by boli významne nižšie. Existuje obsiahla odborná literatúra, ktorá na faktoch dokazuje, že Veľká hospodárska kríza trvala tak dlho nie napriek New Dealu, ale práve kvôli nemu.

Ako príklad správneho postupu uvádza rakúska škola krízu v USA v rokoch 1920 - 1921. Od polovice roku 1920 do polovice roku 1921 sa priemysel prepadol o 21%, čo bolo viac, ako počas prvého roka Veľkej hospodárskej krízy. Americká vláda nezasiahla, nechala trhy aby sa vyčistili a po niekoľkých mesiacoch ekonomika opäť zdravo rástla. Takže, zhrnuté a podčiarknuté, názory keynesiánskej a rakúskej školy na príčiny Veľkej hospodárskej krízy, ale tým aj na potrebnú reakciu vlády a centrálnej banky sa nemôžu líšiť viac, ako sa líšia.

Najlepšie to vidno na hodnotení toho, čo urobil, alebo neurobil prezident Hoover. Dnes je jasné, ktorá škola sa presadila – Obama, Bernanke, Krugman, s nebohým Keynesom za chrbtom, určujú smerovanie. Na záchranu bánk, podnikov, ale už aj krajín sa v rôznych záchranných balíkoch nalievajú stovky miliárd dolárov a eur. Amerika je zase lídrom, Európa ju však trochu váhavo, ale predsa len nasleduje. Kam to povedie? V nasledujúcej prednáške si povieme, ako to vidí rakúska škola.