Prepis | 7. prednáška: Politici a bankári – nebezpečný vzťah - Univerzita pre moderné Slovensko

Vo viacerých prednáškach sme už uviedli, že v súvislosti s krízami, ktorými prechádzame, je čím ďalej tým evidentnejšie, že politici sa stali rukojemníkmi bánk a bankárov, najmä tých veľkých.

Prečo je to tak? Ako sme si už ukázali v prednáškach druhého trimestra, dnešné bankovníctvo čiastočných rezerv (fractional reserve banking) má v sebe z definície zakomponované riziko znehodnocovania peňazí a útokov na banky. Postupom času sa vytvorili centrálne banky ako inštitúcie, ktoré mali vytvárať ochranu pred útokmi na banky a prebrali na seba aj funkciu monetárnej politiky, teda určovania množstva a ceny peňazí na trhu.

Banky sa od iných, nefinančných inštitúcií líšia najmä tým, že podnikajú z veľkej časti nie s vlastnými, ale s cudzími zdrojmi - s cudzími peniazmi. A zároveň platí, že svetový finančný trh je dnes navzájom veľmi tesne prepojený, takrečeno každá banka obchoduje s každým, každá požičiava, ale zároveň si aj požičiava. Ľuďom a od ľudí, firmám a od firiem, bankám a od bánk, centrálnym bankám a od centrálnych bánk, vládam a od vlád. Kapitálová primeranosť je okolo 10 %, čo znamená, že z 90 % banky podnikajú s cudzími zdrojmi a že keď banka skrachuje, tak vlastníci banky síce prídu o svoj kapitál, ale problém, ktorý tým vytvoria, je mnohonásobne väčší. A ak je banka naozaj veľká, tak jej pád spôsobí problémy doslova globálne. Pripomeňme, že globálnu finančnú krízu spôsobil pád americkej investičnej banky Lehman Brothers v septembri 2008.

Problémom je teda to, že veľa bánk na svete je dnes príliš veľkých na to, aby mohli skrachovať (too big to fail). A veľké banky v USA, ale aj inde na svete, sa za posledné desaťročia stali naozaj veľkými. Len na ilustráciu, podiel celkových aktív najväčších šiestich amerických bánk na americkom HDP vzrástol od roku 1995 do roku 2010 z 18 % na 65 %.

Pozrime sa teraz, akú úlohu zohrali a zohrávajú banky v eurokríze. Ako sme si už povedali v piatej prednáške tohto trimestra, eurokrízu spustili problémy v Grécku. Nová vláda, ktorá nastúpila na jeseň 2009 konštatovala veľmi zlý, neudržateľný stav verejných financií a ekonomiky ako celku. V decembri 2009 všetky ratingové agentúry zhoršili grécky rating a úroky na grécky dlh začali stúpať. Grécko začalo mať problémy s požičiavaním a v apríli 2010 požiadalo o finančnú pomoc krajiny eurozóny a Medzinárodný menový fond (IMF). Začiatkom mája bol schválený úver vo výške 110 mld. eur, z toho 80 mld. eur poskytli krajiny eurozóny.

Zodpovední európski politici vtedy tvrdili, že je to nevyhnutné, aby sme zachránili euro a že je to len problém likvidity (teda nedostatku peňazí), ktorý sa vyrieši pôžičkou a problém to vyrieši, aj problém Grécka aj problém ohrozenia eura. Dnes je viac ako evidentné, že to nebol len problém likvidity a že to nevyriešilo ani problémy eura, ale ani problémy Grécka.

Rozhodnutie o pôžičke Grécku sa v krajinách, ktoré peniaze poskytli, nestretlo s pozitívnou odozvou. Vlády to však urobili, napriek tomu, že politici sa v zásade bránia robiť nepopulárne veci. Prečo to teda politici urobili, prečo sa zrazu boli schopní dohodnúť na nepopulárnej veci tak rýchlo? Bolo to naozaj také nevyhnutné a dobré riešenie?

Myslím si, že to bolo zlé rozhodnutie a zlé riešenie a podrobne som dôvody môjho odmietavého stanoviska ku gréckej pôžičke popísal na tomto blogu ešte začiatkom mája 2010. Argumenty, ktoré som v tom čase uviedol, stále platia, naviac je dnes zrejmé, že pôžička nepomohla ani Grécku. Štandardný postup, teda vyhlásenie platobnej neschopnosti krajiny a následná reštrukturalizácia dlhu, by bol lepším riešením aj pre samotné Grécko. Reštrukturalizácia by totiž znížila celkové dlhové bremeno Grécka, ktoré dnes napriek drakonickým úsporným opatreniam stále rastie a na budúci rok prekročí 150 % HDP. Bol to prvý zle zapnutý gombík, za ktorým pokračovali už len ďalšie, takisto zle zapnuté.

Prečo sa teda politici v máji 2010 (medzi nimi aj Fico a Počiatek) rozhodli tak, ako sa rozhodli? Alebo inak povedané, keďže každý vie, že vedúcim duom v eurozóne je dvojica Nemecko – Francúzsko, prečo sa Merkelová a Sarkozy rozhodli tak, ako sa rozhodli? Krátka odpoveď znie – lebo banky.

Všetci si veľmi dobre pamätali, čo sa stalo po páde Lehman Brothers a zároveň sa báli, že ak padne Grécko, tak sa nákaza prenesie do ďalších krajín PIGS (Portugalsko, Írsko, Španielsko). A potom by už padli aj francúzske, nemecké, holandské a belgické banky. Práve banky z týchto krajín mali totiž najväčšiu angažovanosť v krajinách PIGS. V prípade francúzskych bánk až vo výške 37 % HDP, holandských 33 % HDP, belgických 28 % HDP a nemeckých 21 % HDP.

A tak sa politici, súc rukojemníkmi veľkých bánk, rozhodli zachraňovať ich za peniaze daňových poplatníkov. Je pravda, že nemali na výber dobré riešenie a ak by sa rozhodli inak, tak by to taktiež spôsobilo veľké problémy. Viaceré veľké banky by museli byť zachraňované a je pravda, že zachraňované by boli zase len za peniaze daňových poplatníkov. Avšak bolo by to omnoho lepšie riešenie, pretože:

1. by to bolo naozajstné riešenie, kým prekrývanie starých pôžičiek novými, bailouty a eurovaly skutočným riešením nie sú,
2. by to bolo riešenie, ktoré je spravodlivé, pretože účet za nezodpovednosť a riskovanie by niesli aj banky. Ich záchrana by totiž bola spojená s vyvlastnením doterajších vlastníkov bánk a s výmenou manažmentov,
3. spravodlivé by to bolo aj v tom, že síce by náklady záchrany bánk niesli daňoví poplatníci, ale nielen oni a naviac daňoví poplatníci tých krajín, ktorých banky by boli zachraňované,
4. toto riešenie by znamenalo aj minimalizáciu morálneho hazardu, a teda rizika opakovania podobného, nezodpovedného správania do budúcnosti,
5. bolo by to aj politicky omnoho priechodnejšie a nediskreditovalo by to trhovú ekonomiku v očiach verejnosti, pretože zvolený prístup, ktorý znamená privatizáciu ziskov a znárodnenie strát, oprávnene ľudia odmietajú.