Po roku 1989, po páde starého socialistického režimu a direktívnej ekonomiky, vznikla na Slovensku úplne nová sociálno-ekonomická situácia. Začala sa transformácia štátom riadeného hospodárstva na trhovú ekonomiku, pre ktorú je charakteristické diferencované vlastníctvo výrobných prostriedkov, výkyvy na trhu a s tým spojená väčšia alebo menšia nezamestnanosť časti obyvateľstva. Bolo preto potrebné vytvoriť sociálny systém, ktorý reaguje na túto novú situáciu a vytvára zabezpečenie pre ľudí, ktorí sa ocitnú v ťažkostiach a pomáha im ich prekonať. Tvorba tohto nového systému prešla viacerými vývojovými fázami a samozrejme, nevyhla sa ani omylom a chybným riešeniam. Odzrkadľovala aj vývoj názorov na túto oblasť a rôzne priority, ktoré v jednotlivých obdobiach prevládali.
Vývoj sociálneho systému môžeme rozdeliť do niekoľkých etáp:
Prvá etapa - začiatok 90. rokov až po rok 2002
Táto etapa, charakteristická rýchlym vytváraním nového systému, mnohokrát chaotickým, bola silne poznačená prevládajúcimi post-socialistickými pohľadmi na sociálny systém, bez uvedomenia si súvislostí medzi sociálnym systémom a príjmom z neho a motiváciou ľudí aktívne pôsobiť na pracovnom trhu. Sociálne dávky získavali ľudia, ktorí stratili príjem z práce a ich výška bola spojená so životným minimom, ktoré bolo zadefinované, ako spoločensky uznaná minimálna výška príjmov pre jednu fyzickú osobu pre pokrytie jej základných životných potrieb.
Sociálna dávka rástla s počtom členov domácnosti bez akýchkoľvek obmedzení, boli priznávané rôzne doplnkové sociálne dávky súvisiace so zdravotnou situáciou poberateľov, s niekedy až kurióznym odôvodnením. Ako napríklad príspevok za opotrebovanie šatstva, pre ľudí, ktorí používali barly. Celková filozofia bola orientovaná na to, dať čo možno najviac prostriedkov pre ľudí, ktorí o ne požiadajú z najrôznejších dôvodov pod najrozličnejšími titulmi.
Rodinné prídavky boli vyplácané vo výške, ktorá závisela od príjmu rodičov. Bolo teda nevyhnutné neustále dokladovať výšku príjmov. S klesajúcim príjmom výrazne rástla výška rodinného prídavku a zvyšovala celkový sociálny príjem rodiny. Výsledky takéhoto neadresného systému sa čoskoro dostavili. V závere tohto obdobia už výdavky tak zaťažovali štátny rozpočet, že bolo nutné oddeliť sociálnu dávku od životného minima, pretože jej ďalšie dvíhanie už nebolo ufinancovateľné. Nezamestnanosť v tých časoch bola najvyššia v dejinách Slovenskej republiky, pohybovala sa okolo hranice 20 %.
Druhá etapa - obdobie rokov 2002 - 2006
Neudržateľnosť sociálneho systému z hľadiska finančných nárokov a jeho demotivačný vplyv na trh práce viedol k zmene pohľadu na tento systém a k zmenám, ktoré sa uskutočnili počas obdobia druhej Dzurindovej vlády. Hlavné krédo, pod ktorým sa tieto zmeny uskutočňovali, bolo "Pracovať sa oplatí". Vyjadrovalo nový akcent sociálneho systému, ktorý mal za cieľ pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú, ale zároveň ich motivovať k tomu, aby sa čo najrýchlejšie zaradili na trh práce a postavili na vlastné nohy. Nemal byť perinou, ktorou sa ľudia zakryjú, ale trampolínou, ktorá ich po páde do sociálnej záchrannej siete vymrští späť na pracovný trh.
Systém sociálnych dávok bol zmenený tak, že výška dávky pre rodinu s deťmi rástla len do počtu štyroch detí, potom sa už nemenila, ani pri väčšom počte členov rodiny. Bola to reakcia na to, aby prostredníctvom nárastu členov domácnosti nebol zabezpečovaný príjem jednoduchšie, ako prostredníctvom pracovnej aktivity.
Pri rodinných prídavkoch došlo k zjednodušeniu systému a administratívnej náročnosti tým, že sa ukončilo testovanie príjmov u rodičov a stanovila sa jednotná výška prídavku na dieťa.
So zmenou filozofie, na ktorej stál sociálny systém, súviselo zavedenie nového nástroja - daňového bonusu na dieťa pre rodiny, kde aspoň jeden z rodičov pracuje. Tým sa posilnil príjem pracujúcich rodín s deťmi oproti tým, ktoré nepracovali. Zároveň sa na sociálnu dávku prestalo pozerať ako na príjem, ktorý získava človek bez toho, aby od neho spoločnosť čokoľvek očakávala. Spoločenským záujmom sa stalo, obrazne povedané, rozdávanie udíc a nie rozdávanie rýb. Účelnejšie pre spoločnosť je, keď si ryby každý nachytá sám, preto všetko bolo orientované na zapojenie ľudí do trhu práce. Tí, ktorí nepracovali, keďže poberali sociálne dávky financované z daní občanov, ktorí pracovali, boli postavení pred novú filozofiu nazerania na sociálnu pomoc, ktorá od nich vyžadovala aktivitu alebo prácu v prospech obce alebo komunity, v ktorej žili.
Vznikli aktivačné práce, ktoré nemali byť náhradou zamestnania alebo pracovnej aktivity, ale boli protihodnotou, ktorú odovzdávajú poberatelia sociálnych dávok spoločnosti za to, že im poskytuje sociálny príjem. Táto filozofia bola úplne novým pohľadom na sociálne dávky a ešte mnoho rokov po jej zavedení sa stretávame s nepochopením princípu, na ktorom je postavená. Často sa aktivačné práce zamieňajú z hľadiska účelu za verejnoprospešné práce, ktoré sú ale formou zamestnania, financovaného zo štátneho rozpočtu. Aktivačné práce, keďže boli protihodnotou za sociálnu dávku, boli povinné z hľadiska účasti poberateľov sociálnych dávok, organizátorom prác bola obec.
Popri tom vznikli niektoré pomocné dávky, na zmiernenie konkrétnych problém, ktoré boli aktuálne v danom čase. Ako napríklad príspevok na zdravotnú starostlivosť, ktorý pre poberateľov sociálnych dávok kompenzoval platby za návštevu lekára, ktoré boli v tom čase zavedené. Ďalej príspevok na bývanie pre kompenzáciu nákladov s bývaním pre chudobné domácnosti. Celkový systém bol ale charakteristický tým, že príjmy z práce v kombinácii s podporou rodiny pre pracujúcich rodičov vytvárali vyšší príjem, ako príjmy len zo sociálneho systému. Pracovať sa oplatilo.
Diskusia
Diskusia je zatiaľ prázdna.