Prepis | 6. prednáška: Rakúska škola hospodárskeho cyklu - Univerzita pre moderné Slovensko

Ako je to vlastne s krízami? Sú nevyhnutnou súčasťou fungovania trhovej ekonomiky, alebo by za istých okolností nemuseli existovať? Môžu vlády rozumnou politikou krízam zabrániť, alebo môžu len čiastočne eliminovať ich dôsledky? Hneď na začiatku uvediem na prvý pohľad veľmi prekvapujúci záver. Rakúska škola, ktorá neverí efektívnosti zásahov štátu do trhu, dospieva k záveru, že krízy by v zásade v prípade správnej politiky štátu byť nemuseli, kým keynesiánska škola, ktorá je presvedčená o potrebe regulácie zo strany štátu, tvrdí, že štát krízy odstrániť nevie.

Z čoho vychádza rakúska škola? Najvýznamnejšími predstaviteľmi rakúskej školy sú Ludwig von Mises a Friedrich August Hayek. Hayek vychádzal  z Misesovho diela a za svoju teóriu hospodárskych cyklov získal v roku 1974 Nobelovu cenu za ekonómiu. Hayek s Misesom tvrdia, že skutočnou príčinou krízy je vždy manipulácia s množstvom a cenou peňazí, teda politika centrálnej banky, ale aj systém čiastočného krytia rezerv v komerčných bankách.

Ludwig von Mises vo svojom diele Human Action vydanom v roku 1949 napísal: „Vlnový pohyb, ovplyvňujúci hospodársky systém, striedanie obdobia konjunktúry a depresie, je nevyhnutným dôsledkom donekonečna opakovaných pokusov znížiť úrokovú mieru prostredníctvom úverovej expanzie. Neexistuje cesta, ako zabrániť konečnému kolapsu spôsobenému úverovou expanziou. Alternatívou je len, či kríza príde skôr, ako dôsledok dobrovoľného ukončenia ďalšej úverovej expanzie, alebo neskôr, ako konečná a totálna katastrofa menového systému.“

Takže ústrednou kategóriou teórie hospodárskeho cyklu je úroková sadzba. Úroková sadzba je vlastne cena, cena peňazí. Všetky ceny v trhovej ekonomike by mali byť v zásade určované trhom, teda dopytom a ponukou. A v zásade aj sú, až na jednu cenu, ktorá je zároveň cenou najdôležitejšou, až na cenu peňazí. Tú určuje štátna inštitúcia, konkrétne centrálna banka. A práve tu vidí rakúska škola jadro problému. Považuje totiž centrálu banku za inštitúciu, ktorá nesystémovo zasahuje do ceny peňazí, ktorá určuje cenu peňazí namiesto trhu a ktorá teda de facto znamená plánovaciu komisiu, ktorá síce neplánuje množstvo betónu, elektriny, či áut, ktoré treba vyrobiť, ale určuje cenu a množstvo peňazí.

Prečo je to podľa rakúskej školy také dôležité? Vysvetlíme si to na dvoch príkladoch. Ako by to bolo, keby cenu peňazí (úrokovú sadzbu) určoval trh (teda dopyt a ponuka) a ako je to v súčasnom systéme kedy ju určuje centrálna banka.

Prvý prípad. Dopyt a ponuka určujú cenu. Ak ľudia viac sporia, banky viac požičiavajú, cena peňazí (úroková sadzba) ide dole. Nižšie úroky ponúkajú viac kapitálu na realizáciu dlhodobejších, kapitálovo náročných projektov, ktoré by sa pri vyšších úrokoch nevyplatili. Stavajú sa nové fabriky, rozširujú sa existujúce, zvyšuje sa budúca výrobná kapacita. To korešponduje aj s tým, že ľudia viac sporia a teda odkladajú si na budúcu spotrebu. Teda znižujú okamžitú spotrebu, ale vytvárajú si podmienky (rastúcimi úsporami) na zvýšenie budúcej spotreby. Za takýchto podmienok platí, že krátkodobo ani dlhodobo nevzniká nerovnováha. Ak neskôr začnú ľudia menej sporiť, klesne ponuka peňazí, zvýšia sa úrokové miery a obmedzia sa investície do dlhodobých, kapitálovo náročných projektov. Ale dostatočná kapacita sa už vytvorila a tá je schopná zvýšiť výrobu a ponuku spotrebných tovarov tak, aby sa uspokojil zvýšený dopyt, ktorý vyvolala nižšia miera úspor a väčšia spotreba. Teda dopyt a ponuka po peniazoch určujú štruktúru investícií, výroby a spotreby, pričom kľúčové je, že sa zachováva vzťah medzi úsporami a investíciami.

V reálnej ekonomike to však funguje inak, pretože úroková sadzba nie je určovaná trhom, ale centrálnou bankou. Najčastejšie dochádza k tomu, že centrálna banka chce stimulovať ekonomický rast a tak znižuje cenu peňazí. Už v prvých prednáškach sme si ukázali, že práve to robil FED v snahe naštartovať ekonomiku po dot-com kríze po roku 2000.

Čo sa teda v ekonomike udeje? Ľudia nezvýšia svoje úspory, neodkladajú svoju spotrebu, ale napriek tomu sú úroky nízke a firmy sa púšťajú do dlhodobých, kapitálovo náročných projektov, pretože nízke úrokové miery im dávajú falošný signál. Investuje sa viac, ako by sa investovalo za normálnych okolností, vzniká umelý boom, nafukuje sa bublina. Investuje sa aj do projektov, ktoré by za normálnych okolností nevznikli a vytvára sa dlhodobo neudržateľná situácia. Neudržateľná aj preto, že ľudia nemajú dosť nasporené aby mohli v budúcnosti zvýšiť svoju spotrebu a využiť, teda svojou zvýšenou spotrebou utiahnuť nové výrobné kapacity ktoré vznikli v období umelého boomu. Bublina teda vzniká najmä v dôsledku umelého zníženia ceny peňazí čo vedie k tomu, že sa príliš veľa investuje a zároveň príliš veľa spotrebováva. Je narušený základný vzťah medzi úsporami a investíciami. Ekonomika sa rozpína naraz dvoma protichodnými smermi, čím dochádza k chybnej alokácii zdrojov do projektov, ktoré sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Manipulácia s úrokovými sadzbami spôsobuje, že podnikatelia nevedia vyhodnotiť riziká investície, úverová expanzia a nízka cena peňazí im posiela falošný signál o nízkej rizikovosti a vysokej návratnosti investícií. Mises to prirovnáva k stavbyvedúcemu, ktorý stavia dom a domnieva sa, že má k dispozícii viac tehál, ako v skutočnosti má.

Z vyššie uvedeného vyplýva aj zásadne rozdielny pohľad na krízu zo strany rakúskej a keynesiánskej školy. Rakúska škola nepovažuje za problém krízu, ale umelý boom, ktorý jej predchádza a ktorý má predovšetkým menové príčiny. Kríza je už len očistným procesom, v ktorom sa opäť nastoľuje rovnováha, ktorá bola narušená umelým boomom, teda nafúknutou bublinou. Nejde pritom len o teoretickú dišputu, pretože má zásadný význam z hľadiska toho, čo a ako sa má počas krízy robiť.

Keynasiánci propagujú mohutné intervencie vrátane pokračovania úverovej expanzie, pričom „rakúšania“ tvrdia opak, sú za to, aby sa trhy čo najskôr vyčistili. Hayek to v kritickej reakcii na politiku vlády počas Veľkej hospodárskej krízy povedal jasne: „Namiesto umožnenia likvidácie všetkých mylných investícií, ktorým dala vzniknúť konjunktúra predošlých troch rokov, podnikla vláda všetky možné kroky aby vyčisteniu trhov zabránila. Jedným z týchto opatrení, zavádzaných opakovane a bez úspechu, od najskorších fáz depresie až po tú aktuálnu, bola politika úverovej expanzie.... Bojovať proti depresii násilnou úverovou expanziou je ako liečiť nemoc tým istým prípravkom, z ktorého pacient ochorel. Chybnú alokáciu zdrojov chceme riešiť ďalšou chybnou alokáciou, ktorá nevyhnutne povedie k ešte horšej kríze, akonáhle sa úverová expanzia skončí ...“

Napriek tomu, že Mises a Hayek slová citované v tejto prednáške napísali v prvej polovici minulého storočia, takmer prorocky sa naplnili aj v prvej veľkej kríze nového tisícročia. A obávam sa, že sa budú napĺňať aj naďalej.