Prepis | 6. prednáška: Nástroje menovej politiky na boj s recesiou (Juraj Karpiš) - Univerzita pre moderné Slovensko

„Za pomoci tohto nástroja môže vláda tajne a nepozorovanie skonfiškovať majetok ľudí bez toho, že by si túto krádež všimol jeden z milióna“. (Lord John Maynard Keynes v knihe „Ekonomické následky mieru“ (1920)

Ekonómovia hlavného prúdu vnímajú ekonomiku ako auto, ktoré je nutné riadiť, ktoré lineárne a predikovateľne reaguje na stimuly. Kým keynesiáni považujú za plynový pedál verejné výdavky, monetaristi zas peňažnú zásobu a úrok. Oba prístupy pripomínajú operáciu mozgu príborovým nožom. Vráťme sa k nášmu modelu ostrovnej ekonomiky, aby sme si ilustrovali, ako funguje monetárna stimulácia.

MODEL OSTROV 

• Dnes kontroluje počet peňažných jednotiek – peňažnú zásobu centrálna banka
• Tá produkuje rezervy – hotovosť, a nákupom štátnych dlhopisov ich pustí do systému
• Komerčné banky ich množstvo vďaka možnosti držať iba frakčné rezervy  (v EÚ iba necelé 3%) multiplikujú cez poskytnuté úvery

Cieľom monetárnej politiky a monetárnej stimulácie je: 

• Zastaviť prepad peňažnej zásoby vyvolanej bankrotom bánk alebo splácaním úverov
• Znížiť reálne úroky – znížiť úspory, zvýšiť spotrebu
• Znížiť reálne mzdy a iné rigidné (sticky) ceny
• Vytvoriť monetárnu ilúziu dostatku kapitálu, ktorá vedie k hospodárskemu rastu, rastu cien finančných aktív a nehnuteľností, rastu daňových príjmov a zdanlivej prosperity
• Vytvoriť peňažnú ilúziu bohatstva zvýšením cien aktív – zvýšiť spotrebu

V prvej prednáške som práve nezodpovednú monetárnu politiku, štátny monopol na produkciu peňazí a centrálne určovanú cenu úverov označil za hlavných vinníkov akumulácie omylov v ekonomike – recesii. Proces monetárnej expanzie prebieha nasledovne: 

• Nové peniaze vstupujú do systému – monetárnou manipuláciou znížené úroky vyvolávajú  zdanie rastu dostupných reálnych úspor, vedú k rastu spotreby a zároveň investícií
• Nízke úroky zvyšujú ceny aktív cez nižší diskont budúcich príjmov (investori sa uspokoja s dlhšou návratnosťou)
• Začína vlna rastu cien v hospodárstve, prerozdelenie bohatstva. Ak vlna prebehne (za rok, dva), efekty monetárnej stimulácie sa stratia a je nutné likvidovať marginálne projekty (mylné investície), ktoré by neboli ziskové pri trhovej cene úverov a na ktoré neexistuje dostatočné množstvo reálnych úspor
• Zlé investície, ktoré sa nedajú presunúť do iných sektorov, predstavujú čistú stratu bohatstva pre spoločnosť (napr. prázdne domy v USA)
• Je nutné prepustiť ľudí a zlikvidovať zlé investície, v prípade, že nezačne ďalšie kolo ešte väčšej monetárnej stimulácie, prichádza recesia

Monetárna stimulácia prináša aj nasledujúce negatíva: 

• Prerozdeľuje bohatstvo  väčšinou opačným smerom ako dane – od chudobných bez aktív k bohatým a prvým príjemcom nových peňazí
• Poškodzuje infláciou sporiteľov, bez ktorých nebudú reálne úspory a ani hospodársky rast
• Núti  ľudí špekulovať na finančných trhoch
• Zdaňuje inflačnou daňou
• Zvyšuje neistotu a vedie k chybám v podnikateľskej kalkulácii
• Deformuje kapitálovú štruktúru ekonomiky nerealistickými úrokmi (zahajuje sa viac dlhodobých projektov )

Efekt monetárnej expanzie amerického FEDu – megabublina na trhu nehnuteľností v USA – vývoj cien nehnuteľností v USA očistený o infláciu od roku 1890 cez Shillerov index.

Bublina mala pôvod v dramatickej expanzii peňažnej zásoby (monetárny agregát MZM, modrá krivka ľavá os, medziročná zmena v %) po krátkej recesii v roku 2001. (Červená krivka ukazuje základnú úrokovú sadzbu v USA určovanú americkou centrálnou bankou, pravá os.)

Z centrálnych bankárov sa v časoch ničím nekrytých, štátom monopolne produkovaných budiž peňazí stali novodobí alchymisti, ktorí vedia tvoriť bohatstvo z papiera. S nádejami sa k týmto úradníkom, ktorí sa pomerne často mýlia v predpovediach o budúcom ekonomickom vývoji,  utieka celý svet. Trhy visia na ich perách, aby zistili, kedy do systému pustia ďalšiu dávku ópia. Monetárna stimulácia je stále najobľúbenejšou zbraňou proti kríze. A to napriek tomu, že práve expanzia peňažnej zásoby stála na jej počiatku. Okamžite po prepuknutí krízy boli v USA radikálne znížené úroky postupne až na nulu. Keď už nebolo úroky kam znižovať,  americký FED pristúpil k neštandardným opatreniam, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť vysokej inflácie. Začal program tzv. kvantitatívneho uvoľňovania (QE), v rámci ktorého začal FED nakupovať aktíva za rezervné peniaze vo veľkých objemoch. QE1 a QE2 dosiahli spolu objem 2,3 bilióna dolárov. V prvom kole nakupoval FED hlavne hypotekárne cenné papiere, v druhom americké štátne dlhopisy. Ak by banky tieto peniaze použili na poskytnutie úverov a prebehla by tak ich multiplikácia a výsledkom mohol byť dramatický rast peňažnej zásoby a následná vysoká inflácia. To sa zatiaľ nestalo a  1,6 bilióna týchto dolárov sedí na účtoch komerčných bánk v centrálnej banke. Otázne je dokedy.

Za pomoci QE de facto americká centrálna banka platila za dlh USA novovytvorenými peniazmi. Napriek tomu, že centrálne banky majú byť nezávislé, v čase ekonomických problémov, tak ako je tomu dnes, ustúpia a sledujú fiškálne ciele vlád. Pomáhajú totiž s financovaním štátu cez monetárnu expanziu. Dlhopisy, aj keď v menších objemoch začala v máji 2010 nakupovať aj ECB. Ani QE1 ani QE2 krízu samozrejme nevyriešili. Nezamestnanosť je stále vysoká, efekt bohatstva z rastúcich cien  finančných aktív si vychutnalo horných pár percent spoločnosti a väčšina ľudí musí znášať rastúce ceny potravín a energií, ktoré boli výsledkom týchto monetárnych experimentov.