Dobrý deň. Na ostatnej prednáške sme hovorili o tom, ako ušiť búdu na „pôžitkára". Aby plánovač častejšie zvíťazil aj vo verejných financiách, budeme potrebovať mechanizmy, ktoré zvýšia náklady za nezodpovedné konanie. Variť budeme z troch ingrediencií: transparentnosť, fiškálne pravidlá a nezávislé hodnotiace inštitúcie. Výsledkom by mal byť nie guláš, ale skôr zdravšia strava, čo nebude ležať v žalúdku daňovníkov. S kamarátom Mišom Horváthom z Oxfordskej univerzity si to predstavujeme v podobe ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.
Predtým, ako prezradím celý recept, pohovorme si o základnej filozofii, na ktorej celý koncept stojí. Keď analytici a ekonómovia hodnotia hospodárenie podnikov, prelistujú si výročné správy, kde určite nájdu: bilanciu (aktíva a pasíva podniku) a výsledovku (výnosy a náklady). Bohužiaľ, v prípade štátu máme jasný obraz akurát tak o niektorých príjmových a výdavkových položkách a rozdielu medzi nimi (prebytok alebo deficit). Prečo by to malo vadiť? Skúsim to priblížiť na niektorých konkrétnych príkladoch.
Máme vysoký deficit? Nevadí, predáme budovu za polovičnú cenu a vykážeme nižší schodok. Alebo ušetríme vo výdavkoch tak, že nedáme železniciam dotáciu v obvyklej výške. Síce ich budeme musieť neskôr zachraňovať, ale to bude až o niekoľko rokov, to nás teraz nemusí trápiť. Mám ešte lepší nápad – nedáme peniaze na opravy a údržby. Skvelé, bude to síce ošarpané a zastarané, ale hlavne, že sme znížili deficit. A ak to nebude stačiť, v talóne mám ešte PPP projekty, ktoré sa vo výdavkoch prejavia až neskôr, alebo napríklad znárodnenie majetku v druhom pilieri.
Zdá sa vám, že hovorím z cesty, že to sú len kozmetické úpravy, ktoré problémy neriešia len oddiaľujú? Máte pravdu. Žiadny zodpovedný hospodár by ich nenazýval konsolidáciou verejných financií. Bohužiaľ, je to ale bežná prax v Európe. Prečo? Lebo málokoho zaujíma, ako sa mení majetok štátu, väčšina sa sústreďuje na to jedno číslo, čo Eurostat vykáže ako deficit. Veď na tom čísle je postavený aj celý Pakt stability a rastu a hodnotenia krajín (dlhové kritérium bolo doteraz len druhoradé). Takáto krátkozrakosť potom vedie k vyššie uvedeným zlým motiváciám. Financmajstri často hľadajú spôsoby, ako nakŕmiť hladné krky tak, aby sa to neobjavilo v oficiálnych číslach Eurostatu.
S Mišom si myslíme, že je to zlé a do debát o rozpočtovej politike treba zakomponovať novú veličinu: čisté bohatstvo štátu. Je to analógiou bilancie v prípade súkromných firiem. Potom už nebude také jednoduché opticky vylepšovať deficity na úkor poklesu majetku štátu. Napríklad, keby sme budovu predali za polovičnú cenu, čisté bohatstvo by kleslo bez ohľadu na to, čo štatistici vykážu. Hodnota nehnuteľností štátu by sa totiž znížila dvojnásobne oproti nárastu finančnej hotovosti. Samozrejme, koncept čistého bohatstva nie je také ľahké počítať, keďže niektoré typy majetku nie je jednoduché oceniť. Je však podľa nás kľúčové, aby sme túto prácu naštartovali a metodiku postupne vylepšovali. Krajiny, ako napríklad Veľká Británia alebo Austrália, sledujú hodnotu čistého bohatstva a pripisujú jej dôležitú úlohu v rozpočtovom rámci.
Čo všetko ovplyvňuje čisté bohatstvo? Na strane aktív má štát napríklad budovy, infraštruktúru, stroje a zariadenia alebo finančný majetok. Zatiaľ nič mimoriadneho, má ich každá firma. Pri štáte však treba hovoriť aj o čistom bohatstve štátnych podnikov, centrálnej banky, prírodných zdrojoch, alebo napríklad ekologickom bohatstve. Nakoniec by som ešte spomenul jedinečnú vec: daňovaciu kapacitu. Súkromný sektor nemôže vyrúbať dane. Toto všetko je na strane aktív. Čo je na pasívach? Verejný dlh. To však nie je všetko. Treba počítať aj s implicitným dlhom (napr. penzijné výdavky v budúcnosti, ktoré vyplývajú zo zákona alebo PPP projekty) a podmieneným dlhom (štátne garancie). Nakoniec, ak od aktív odrátame pasíva, dostaneme čisté bohatstvo krajiny. Nebolo by zaujímavé sa na to pozrieť?
Poďme teraz variť. Ingrediencie však miešajme tak, aby sme v hlavách stále mali koncept čistého bohatstva, čo je niečo ako základná príručka pre dobrých kuchárov. Začnime s transparentnosťou. Spoliehať sa na kontrolu verejnosti môžeme len vtedy, ak sú dostupné včasné a komplexné informácie o hospodárení štátu. Hneď na úvod by sme mohli požadovať, aby sa postupne zverejňovalo čisté bohatstvo krajiny. Okrem toho by bolo žiaduce, aby subjekty verejnej správy a štátne podniky zverejňovali informácie o svojom hospodárení pravidelne aspoň za dva predchádzajúce roky a rozpočty na tri nasledujúce roky.
Transparentnosti by pomohlo aj to, keby parlament neprijímal opatrenia bez toho, aby boli jasne vyčíslené náklady jednotlivých zmien. V prípade veľkých zmien (napríklad penzijná reforma) by sme mohli navyše žiadať, aby prepočty urobila aj nezávislá inštitúcia. Viac by mali prenikať na verejnosť aj analýzy dlhodobej udržateľnosti verejných financií a medzigeneračné reporty. Potom by občania mali lepší obraz o tom, aké finančné bremená sa presúvajú na ďalšie generácie. V prípade verejných inštitúcií by mohli existovať aj kódexy pre zverejnenie údajov na webovej stránke a požiadavka, aby boli dostupné aj zoznamy prijímateľov štátnych dotácií a transferov.
Dnes sme položili základy rámca pre zodpovednú rozpočtovú politiku v podobe konceptu čistého bohatstva. Na to sme nadviazali požiadavkami na väčšiu transparentnosť vo verejných financiách. Aby jedlo bolo hotové, potrebujeme ešte rôzne fiškálne pravidlá a nezávislú hodnotiacu inštitúciu. O nich bude ďalšia prednáška.
Diskusia
Počet príspevkov v diskusii je 9. Zobraziť celú diskusiu.
mne sa paci otazka c.4 . To by som chcel vidiet toho somara co kupi obzvlast statny majetok 2x drahsie ako by ho zohnal na trhu. Skor je to opacne, lahko najdeme uradnika co odklepne nakup 2-x krat drahsie ako je na trhu. Takze zarobit na tom stat asi nezarobi, skor vidim usporu v tom ze nemusi udrzovat napriklad aj tu budovu, tym v buducnosti teoreticky klesaju naklady, avsak ak peniaze neminie stracaju inflaciou hodnotu.
IVAN CESNAK > je jedno kedy bolo bohatstvo statu budovane. Bezna prax (a vela ludi sa tym zivi) je ocenovanie aktiv a pasiv znalecky odhad ceny a nasledne uctovnictvo a precenovanie (zmena hodnoty opotrebovanim - odpismi, znizena trhova hodnota alebo sa hodnota moze aj zvysit zberatelska, trhova a podobne).
Ludia z cias komunizmu sa vacsinou kumuluju v lavej strane politickeho spektra. Najvacsi podiel byvalych komunistov sa naskladal v SDL, ktora sa neskor vdaka Ficovi zmenila na SMER SD a tam dalej funguju dodnes. Zober si kandidatku a skorsie rocniky pozri.
myslím si, že na toto úprimná politická vôľa nikdy nebude, nebuďme naivní. Pripadá mi to trochu ako nové motto predvolebnej kampane…
Čo sa môže nanajvýš udiať je, že sa o tom začne diskutovať v 2. polovici volebného obdobia, ku koncu sa príjmu možno nejaké zákony a tým sa to pre súčasnú vládnu garnitúru končí. “My sme tí dobrí, ktorí sme to chceli riešiť.” Potom ostane na voličoch koho a prečo si zvolia. A aj keby sa k moci dostala znovu čo i len časť súčasnej vládnucej garnitúry (o čom dnes dosť pochybujem), išlo by to do stratena.
Napriek svojmu pesimizmu mám jeden návrh: pán Ódor nechceli by ste byť ministrom financií? Pánovi Miklošovi by to predsa len lepšie svedčalo na ministerstve školstva. Tam treba spraviť poriadny prievan…
Ale no lektorko,len si uvedom, že čisté bohatstvo štátu tu vybudovali ľudia pred mnohými rokmi a budujú ho dodnes.Len tá motivácia je veľmi slabá kedže tu vládnu politici a ekonómovia ako Mikloš .Súčasné bohatstvo štátu je v rukách tých ktorí tu počas postkomunistických vlád zastávali vysoké štátne funkcie, ktorí korumpovali a klamali.Tie finály , ktoré sú tu spomenuté v podobe nejakých budov, infraštruktúry či zásoby kapitálu a iné sú len zhmotnením reálneho bohatstva ktorého hlavným zdrojom sú pracujúci občania.
čo?