Prepis | 5. prednáška: Genéza eurokrízy - Grécko - Univerzita pre moderné Slovensko

V predchádzajúcich prednáškach UPMS sme si okrem iného vysvetlili, že svetová ekonomika prechádzala v prvej dekáde nového tisícročia obdobím hojnosti a rastu. Toto obdobie bolo charakteristické výraznou mierou fiškálnej a monetárnej expanzie, ktorá spolu s enormným nárastom finančnej globalizácie, nových finančných produktov vytvorila ilúziu bezrizikového rastu a prosperity.

V roku 2008 – 2009 sa naplno ukázalo, že išlo len o bublinu, ktorá keď s rachotom spľasla, tak obnažila všetky problémy, ktoré dovtedy vytvorila a zakrývala.

Pozrime sa teda, čo sa stalo v Európe. Ako sme si povedali pred týždňom, euro bolo zavedené ako virtuálna zúčtovacia jednotka od roku 1999 a ako naozajstná plnohodnotná mena od roku 2002. Teda v čase najväčšej globálnej hojnosti a najväčšieho boomu. Ako sme si tiež už povedali, boli to bezstarostné časy a euro túto bezstarostnosť ešte výrazne posilnilo. Na trhoch zavládlo presvedčenie, že rizikovosť členských krajín eurozóny sa výrazne znížila a že vlastne neexistujú rozdiely v riziku požičiavania Grécku a Nemecku. Jasne o tom svedčí vývoj spreadov, teda úrokových diferenciálov medzi pôžičkami jednotlivých krajín. Pred vstupom do eurozóny si Grécko požičiavalo výrazne drahšie ako Nemecko, po vstupe sa tieto rozdiely stali minimálnymi. Ešte v októbri 2009 si Grécko požičiavalo len o 1,3 % drahšie ako Nemecko. V marci 2010 to bolo 2,5 %, v apríli 7,5 %, v máji 10,4 %. Po záchrannej akcii EÚ to síce dočasne kleslo, ale v septembri si znovu Grécko požičiavalo o takmer 10 % drahšie ako Nemecko.

Medzi problémové krajiny dnes patria najmä tzv. periférne európske štáty PIGS Portugalsko, Írsko, Grécko, Španielsko, prípadne PIIGS (aj Taliansko). Príčiny problémov týchto krajín však nie sú identické. Pozrieme sa na to na príklade Grécka na jednej strane a Írska na strane druhej. Zásadný rozdiel je v tom, že kým v Grécku zlyhala najmä vláda, v Írsku išlo predovšetkým (aj keď nielen) o zlyhanie súkromného sektora. A vo všetkom hrajú, ako vždy, dôležitú úlohu okrem politikov aj banky a bankári. A samozrejme aj euro.

Najskôr Grécko. Grécko tradične nemalo veľmi zodpovednú ekonomickú politiku. Vysoká miera byrokracie, korupcie, štátnych zásahov, fiškálnej nezodpovednosti, inflácie bola skôr normou ako výnimkou. Znehodnocovanie gréckej drachmy bolo mechanizmom, cez ktorý Gréci platili daň za takúto politiku a cez ktorý bola znovu nastoľovaná rovnováha na trhu. Tomu zodpovedali aj podmienky, za akých si Grécko pred vstupom do eurozóny požičiavalo.

Zdroj: Reuters

K tabuľke: Spready gréckych dlhopisov voči nemeckým bundom (10Y dlhopisy) boli na začiatku roka 1995 nad 1000 bps (bázických bodov; 100bps = 1 percentuálny bod) a postupne sa s očakávaným vstupom do eurozóny zmenšovali. Na začiatku 2001 dosahovali približne 50bps a v ďalších rokoch boli výnosy gréckych dlhopisov takmer totožné s nemeckými. Spread bol nižší ako 0.5 p. b. až do roku 2008, kedy sa pod vplyvom zväčšujúcej sa krízy začali prejavovať fiškálne problémy krajiny. Spready tak kontinuálne rástli až na súčasnú úroveň 8 p. b. (marec 2011).

Potom prišiel vstup do eurozóny, pričom Grécko bolo akceptované len vďaka veľmi veľkorysému spôsobu posúdenia plnenia maastrichtských kritérií (verejný dlh bol už vtedy 100 % HDP, maastrichtská hranica je 60 %). A začali sa hody. Enormné zadlžovanie, život nad pomery, absencia reforiem a k tomu všetkému ešte falšovanie štatistík, najmä čo sa týka deficitu a dlhu. Všetko rachlo po voľbách v októbri 2009, keď nová vláda oznámila, že namiesto deficitu 3,7 % očakáva v roku 2009 sekeru 12,5 % HDP. Realita bola nakoniec ešte horšia, deficit dosiahol úroveň 15,4 % HDP.

Najlepšie svedčí o živote nad pomery porovnanie vývoja reálnych miezd v rokoch 1999 až 2009 v Grécku a v Nemecku. Kým v Nemecku reálne mzdy za toto obdobie klesli o 6 %, v Grécku stúpli o 44,6 %. O tom, že problém vznikol najmä vinou vlády vo verejnom sektore, najlepšie svedčí porovnanie vývoja reálnych miezd v týchto dvoch krajinách vo verejnom sektore. Kým v Nemecku to bol pokles o 1,5 %, v gréckom verejnom sektore vzrástli reálne mzdy o neuveriteľných 76,7 %.

Teda  najdôležitejšou príčinou krízy v Grécku bol zásadný nepomer medzi vývojom produktivity a miezd. Keď to celé prasklo, tak sa Grécko dostalo do situácie, že mu za akceptovateľných podmienok už nikto nebol ochotný požičať. A vtedy prišla pomoc z eurozóny. Koncom apríla 2010 Grécko požiadalo Európsku úniu o pomoc. Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond pripravili trojročný stabilizačný program a krajiny eurozóny spolu s MMF vyskladali 110 mld. eur na pôžičky pre Grécko. Argumentovalo sa tým, že Grécku to pomôže a problém sa vyrieši. Dnes je jasné, že ani jedno, ani druhé neplatí.

Grécka vláda prijala veľmi ambiciózny a pre Grécko ťažký konsolidačný program. Podľa neho by sa po deficite verejných financií vo výške 15,4 % v roku 2009 a 9,6 % v roku 2010 mal tento postupne znížiť pod tri percentá do roku 2014. Je veľmi otázne, či sa tento cieľ podarí dosiahnuť, pretože okrem iného vyžaduje množstvo nepopulárnych opatrení a znamená aj také zníženie domáceho dopytu, ktoré výrazne znižuje ekonomický rast a to najmä z toho dôvodu, že (na rozdiel od Írska) nie je tento výpadok domáceho dopytu nahradený zvýšenou exportnou výkonnosťou. A to je práve najväčší problém Grécka – nízka konkurencieschopnosť. Inými slovami nejde o nedostatok likvidity, ale nedostatok solventnosti.  To sa potom prejavuje nízkym ekonomickým rastom a aj rastom dlhu. Aj za predpokladu splnenia konsolidačného programu a zníženia deficitu pod tri percentá v roku 2014, sa verejný dlh Grécka už v roku 2012 dostane na úroveň cca 150 % HDP. Teda záťaž, ktorá je ťažko udržateľná bez ďalšej pomoci zo strany krajín eurozóny. Jediná šanca ako tento dlh znížiť, je masívny program privatizácie a rozpredaja majetku vo vlastníctve gréckeho štátu. Omnoho reálnejšou možnosťou, ktorú však politici a bankári odmietajú, je reštrukturalizácia gréckeho dlhu. O tom prečo ju odmietajú, a prečo bola grécka pôžička chybou, v nasledujúcich prednáškach.