Prepis | 5. prednáška: Éra Mikuláša Dzurindu (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

V ostatnej prednáške sme analyzovali éru Vladimíra Mečiara a skončili sme popisom neradostnej situácie, v ktorej zanechal krajinu. Slovensko bolo v medzinárodnej izolácii, vylúčené z integrácie do EÚ, NATO, OECD, považované za čiernu dieru Európy, s vysokou korupciou, bez zahraničných investícií,  a narastajúcimi makro aj mikroekonomickými nerovnováhami a deformáciami.

V tejto situácii došlo na jeseň 1998 k politickej zmene. Mečiarovo HZDS síce vyhralo voľby, ale nebolo schopné zostaviť vládu. Tej sa ujala široká koalícia strán od stredoprava, cez zelených až po transformovaných komunistov – Stranu demokratickej ľavice. Formálne boli v koalícii štyri strany, dve z nich však vznikli z viacerých strán, takže v skutočnosti to bola koalícia deviatich strán. Takáto široká koalícia bola nielen možná, ale aj nevyhnutná, pretože spojila všetky politické sily, ktoré sa zjednotili na nevyhnutnosti zmeny, na nevyhnutnosti riešenia akútnych problémov, predovšetkým na potrebe dobehnutia integračného manka a zabránenia definitívnej euroatlantickej izolácii Slovenska, resp. k jeho primknutiu sa k Rusku.

Výzvy, ktoré pred touto vládou stáli, boli obrovské. Štát neplatil svoje záväzky, požičiaval si za vyše dvadsaťpäť percent, platobná neschopnosť a korupcia bola všadeprítomná, súdnictvo nefunkčné, tri najväčšie štátne banky boli na pokraji kolapsu, Slovensko bolo izolované medzinárodne, politicky, ale aj ekonomicky.

V prvej Dzurindovej vláde som vykonával funkciu podpredsedu vlády bez rezortu. Mojou hlavnou úlohou bolo koordinovať prácu jednotlivých rezortov a zároveň som bol zodpovedný aj za koordináciu nadrezortných projektov ako napríklad vstup do OECD, antikorupčný vládny program, ukončenie delenia majetku medzi SR a ČR, koordináciu reštrukturalizácie bánk, koordináciu prác na novej bankrotovej legislatíve, koordináciu privatizácie prirodzených monopolov.

Pred vládou stáli náročné úlohy, museli sme opäť nastoliť makroekonomickú rovnováhu, čo vyžadovalo reštriktívnu rozpočtovú a menovú politiku a bolo spojené s nepopulárnymi opatreniami, dočasným poklesom ekonomiky a aj rastom nezamestnanosti. Zamestnanosť bola za Mečiara umelo udržiavaná expanzívnou rozpočtovou politikou, ako aj odďaľovaním a odkladaním nevyhnutných bankrotov. Museli sme teda pristúpiť ako k makroekonomickej stabilizácii, tak aj k mikroekonomickej reštrukturalizácii.

Politicky to bolo veľmi citlivé a už prvé mesiace prvej Dzurindovej vlády ukázali, kde bude najväčší problém. Strana demokratickej ľavice, transformovaná Komunistická strana Slovenska, mala s prijímaním nepopulárnych, reštriktívnych, opatrení veľké problémy. Nezhody vznikali najmä medzi ministerkou financií za túto stranu, Brigitou Schmögnerovou a mnou, ako podpredsedom vlády za SDK. Schmögnerová napríklad odmietala zvýšenie dane z pridanej hodnoty a aj niektorých spotrebných daní.

Spory viedli k odkladaniu potrebných opatrení. Vláda nastúpila v októbri 1998 a do apríla, mája sa však potrebné opatrenia neprijímali. Trhy začali strácať trpezlivosť a tak pár dní pred prezidentskými voľbami, v ktorých kandidovali proti sebe koaličný kandidát, predseda Strany občianskeho porozumenia (SOP) Rudolf Schuster a predseda opozičného HZDS Vladimír Mečiar, začala slovenská koruna prudko oslabovať. Prepad bol enormný, kým v januári 1999 stál dolár 36 Sk, v máji to bolo už takmer 44 Sk. Dodnes si živo pamätám veľmi napätú koaličnú radu na Úrade vlády SR, kde sa bledý Rudolf Schuster dookola stále pýtal, prečo práve teraz a čo budeme robiť. Zopakoval som (v súzvuku s prítomným guvernérom NBS Vladimírom Masárom) tie opatrenia, ktoré som presadzoval už mesiace, ale pani ministerka Schmögnerová stále opakovala svoj nesúhlas. Predseda vlády Dzurinda sa jej opýtal, čo navrhuje ona. Keďže okrem dovoznej prirážky s ničím neprišla, dal jej čas jeden deň, aby prišla so svojimi návrhmi. Stretli sme sa v trojici, Dzurinda, Schmögnerová a ja na druhý deň na Úrade vlády SR. Ministerka financií zase začala s tým, prečo nie to a prečo nie ono. Vtedy ju premiér prerušil a oznámil jej, že si môže vybrať -  buď bude súhlasiť s opatreniami, ktoré som navrhoval ja a NBS, alebo končí. Zlomila sa. Na následnej tlačovke sme oznámili balík stabilizačných opatrení, do ktorého sme zakomponovali aj dovoznú prirážku, ktorú som ako nesystémovú predtým odmietal. Bola to akceptovateľná cena, umožnila ministerke financií nestratiť tvár a udržať SDĽ v koalícii.

Takmer okamžite, ako sme na tlačovke spoločne s premiérom a ministerkou financií oznámili dohodu na realizácii stabilizačného balíka, trhy to ocenili, slovenská koruna začala posilňovať a o pár dní na to bol Rudolf Schuster zvolený za prezidenta SR. Získal 57,2% hlasov, jeho konkurent Vladimír Mečiar 42,8%.

Potom sa už práca celkom rozbehla, aj keď jednoduché to nebolo. Ozdravenie troch najväčších štátnych bánk stálo 12% HDP, ale nebolo vyhnutia, pretože boli v stave, že inak by skolabovali a s nimi by padla aj celá ekonomika.

Na konci funkčného obdobia prvej Dzurindovej vlády bola už nastolená makroekonomická rovnováha, banky boli ozdravené a privatizované v prospech silných západných bánk, silní investori vstúpili aj do niektorých ďalších prirodzených monopolov, bol naštartovaný prílev zahraničných investícií, zlepšovalo sa podnikateľské prostredie a Slovensko zmazalo integračné manko a bolo v zásade pripravené na rozširovanie EÚ rovnako ako naši visegrádski susedia, ktorí mali pred nami na začiatku prvej Dzurindovej vlády značný náskok.

Nebolo to však vôbec ľahké. Najmä vecné, ale aj ideologické spory so Stranou demokratickej ľavice stáli v pozadí omnoho pomalšieho a menej efektívneho postupu, aký by sa žiadal.

Voľby v roku 2002 sa skočili prekvapujúcim výsledkom, ktorý umožnil pokračovanie vlády Mikuláša Dzurindu s jednou zmenou. Namiesto Strany demokratickej ľavice sa do vlády dostala nová, liberálna Aliancia nového občana (ANO) Pavla Ruska. Vznikla tak stredopravá koalícia, ktorá sa pomerne rýchlo zhodla na potrebe hlbokých štrukturálnych reforiem založených popri dovŕšení integrácie aj na oslabení úlohy štátu, zvýšení miery ekonomickej slobody, zlepšení podnikateľského prostredia. Inými slovami panovala zhoda na potrebe reforiem, ktoré zvýšia konkurencieschopnosť Slovenska a naštartujú vysoký ekonomický rast a rast zamestnanosti.

Druhá Dzurindova vláda, v ktorej som mal možnosť byť podpredsedom vlády a ministrom financií, posunula Slovensko výrazne dopredu najmä uskutočnenými ekonomickými reformami, medzi ktorými najdôležitejšie boli:

Reforma verejných financií – spočívala nielen v pokračovaní znižovania deficitu a dlhu, ale aj v zavedení novej, prísnej európskej metodiky ESA95, v zrušení takmer všetkých štátnych fondov, v používaní výnosov z privatizácie len na náklady dôchodkovej reformy a znižovanie štátneho dlhu.

• Daňová reforma – asi medzinárodne najznámejšia slovenská reforma založená na zavedení rovnej dane vo výške 19%, zjednotení DPH na tú istú úroveň bez výnimiek a zrušení niektorých daní (dane z dividend, dane z darovania, dane z dedičstva, dane z prevodu a prechodu nehnuteľností).
• Fiškálna decentralizácia – podstata tejto reformy je v jasne stanovených pravidlách, podľa ktorých dostávajú samosprávy podiel na centrálnych daniach, ako aj v posilnení kompetencií a zodpovednosti samosprávy.
• Reforma trhu práce – spočívala v zásadnom zvýšení flexibility trhu práce, najmä v odstránení prekážok pri prijímaní, ale aj prepúšťaní zamestnancov.
• Dôchodková reforma zaviedla silný druhý pilier, v rámci ktorého  si zamestnanci odkladajú prostriedky na dôchodok, ktoré im spravujú a zhodnocujú dôchodkové správcovské spoločnosti. Táto reforma je veľmi dôležitá nielen z hľadiska zvýšenia budúcich dôchodkov, ale aj z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií, ktoré by pri existencii len prvého, priebežného piliera, v budúcnosti úplne skolabovali.
• Reforma sociálneho systému založená na téze „pracovať sa oplatí“, ktorá sprísnila vyplácanie sociálnych dávok a motivuje k aktivite.

Reforma zdravotníctva bola založená na znížení plytvania a nadmerného dopytu (zavedením nízkych poplatkov za recept, návštevu lekára, pobyt v nemocnici, či odvoz sanitkou), ako aj na zefektívnení a znížení nadmernej ponuky (zbytočné lôžka, plytvanie, nadmerné náklady) zavedením konkurencie a tvrdých rozpočtových obmedzení.

Slovensko vstúpilo spolu s ďalšími krajinami V4 a baltskými krajinami do EÚ 1. mája 2004 a stali sme sa vďaka našim reformám uznávanou krajinou. Slovensko bolo v roku 2004 vyhlásené Svetovou bankou za najreformnejšiu krajinu na svete. Známou sa stala najmä daňová reforma, výrazne sa zvýšil príliv zahraničných investícií na Slovensko. Z čiernej diery Európy sme sa stali reformným tigrom Európy a v integrácii sme dokonca našich visegrádskych susedov predbehli, keď sme rozbehli vstup do eurozóny, ktorý sa potom zavŕšil za prvej vlády R. Fica.  Ale čo bolo najdôležitejšie, vďaka reformám naštartovaný ekonomický rast zlepšil život ľuďom na Slovensku. Desaťtisíce predtým nezamestnaných ľudí získali prácu, poklesla miera chudoby.

Výsledky dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, najmä tej druhej, sú naozaj pôsobivé. Tu je zhrnutie tých najdôležitejších:

• -Najvyšší kumulatívny ekonomický rast od roku 2000 až doteraz zo všetkých krajín EÚ27
• -Rating Slovenska (S&P) bol v roku 2000 tri stupne pod poľským a štyri stupne pod českým a maďarským, v roku 2005 už bol náš rating najvyšší (1stupeň nad ČR a MR, dva stupne nad PR)
• -Nezamestnanosť sa medzi rokmi 2001 a 2006 znížila z 19,3% na 13,4% a ďalej klesla na 9,6% v roku 2008
• -Deficit verejných financií sa znížil z 12,3% v roku 2000 na 3,2% v roku 2006 s 1,8% v roku 2007
• -Verejný dlh Slovenska sa znížil z 50,3% v roku 2000 na 30,5% v roku 2006 a 27,8% v roku 2007
• -Riziko chudoby kleslo z 13% v roku 2005 na 12% v roku 2006 a 11% v roku 2007

Dzurindove vlády nepochybne pohli Slovensko dopredu tak, ako žiadne iné. Okrem ekonomických výsledkov treba zdôrazniť aj úspechy v iných oblastiach. Nielen, že sme dobehli, ale aj predbehli našich susedov v integračnom úsilí. Stali sme sa uznávanou krajinou vo svete, o čom svedčí napríklad skutočnosť, že práve v Bratislave sa uskutočnil v roku 2005 summit Bush - Putin.

Zo stručného výpočtu toho, čo všetko sa počas dvoch vlád M. Dzurindu urobilo, sa môže zdať, že to bolo jednoduché. Nebolo. A nebolo to ani bez chýb, prešľapov a omylov. Potrebné reformy a zmeny vždy bolia, nikdy nie sú jednoduché a veľmi často sú ľuďmi odmietané. Existovalo veľa faktorov a okolností, vďaka ktorým sa to všetko napriek tomu podarilo. Veľmi dôležitú motivačnú úlohu napríklad zohrávala v prvej Dzurindovej vláde zhoda na potrebe dobehnutia integračného manka. Ale tým najdôležitejším faktorom bola podľa môjho názoru úloha, ktorú zohral v tomto období Mikuláš Dzurinda. Držať osem rokov v kuse rôznorodé koaličné vlády a urobiť pritom taký kus roboty, to chce naozaj veľa schopností, energie, výdrže, trpezlivosti,  ale aj šťastia. Pripomeniem, napríklad, že Mikuláš Dzurinda odvolal z vlády predsedov dvoch koaličných strán (v prvej vláde predsedu SOP Hamžíka, v druhej predsedu ANO Ruska), napriek tomu dokázal udržať vlády a presadiť takmer všetky potrebné zmeny a opatrenia.