Prepis | 4. prednáška: Sú ekonomické zákony ako tie prírodné? (Miroslav Beblavý) - Univerzita pre moderné Slovensko

Témou tejto prednášky budú ekonomické „zákony“ a zistenia. Tie môžu byť založené na dedukcii alebo indukcii.

Dedukcia je odvodzovanie záverov čisto z teoretických základov. Ak napríklad vychádzam z predpokladu, že ľudia maximalizujú svoj osobný úžitok, môžem na tom postaviť s pomocou ďalších jednoduchých predpokladov určité modely ľudského správania. Sila deduktívnych modelov býva v ich ucelenosti. Slabinou je to, že sú nezávislé od reality a bez ďalšieho overenia ich tak ťažko vyhodnotiť.

Druhou možnosťou je indukcia, vyvodzovanie všeobecných zákonitostí z konkrétnych prípadov.Takéto uvažovanie je v spoločenských vedách často založené na korelácii – teda na tom, že výskyt nejakých dvoch vecí spolu súvisí. Napríklad po zdvihnutí úrokových sadzieb väčšinou poklesne dopyt po úveroch. Z toho býva často vyvodzovaná kauzalita – zdvihnutie úrokových sadzieb spôsobuje pokles dopytu po úveroch. Znamená korelácia naozaj príčinnú súvislosť? Kedy áno? Kedy nie?

Začnime príkladom z americkej praxe. Tento graf môže poslúžiť ako príklad toho, že korelácia a kauzalita nemusia byť vždy navzájom ovplyvnené. Ukazuje porovnanie toho, koľko miest pre zamestnanie bolo vytvorených vtedy, keď bol kongres ovládaný republikánmi a keď v ňom mali prevahu demokrati. Počas vlády republikánov rástol počet pracovných miest a po nástupe demokratov skôr klesal. Ergo – republikáni sú dobrí pre zamestnanosť a demokrati zlí... Ako uvidíme neskôr, nemusí to tak byť.

Začnime skutočným výskumom, ktorý prebehol na Pennsylvánskej univerzite a bol uverejnený v roku 1999 v prestížnom časopise Nature. Našiel koreláciu medzi krátkozrakosťou a tým, že rodičia nechajú deťom v mladom veku zapnuté svetlo v miestnosti, kde spia. Z korelácie vychádza logická kauzalita – kto deťom svieti, oči im kazí.

Neskorší výskum na Ohio State University však nepotvrdil vzťah medzi týmito dvoma javmi. Našiel však silnú koreláciu medzi rodičmi, ktorí trpia krátkozrakosťou, a krátkozrakosťo ich detí. Inými slovami, krátkozrakosť je do veľkej miery dedičná. Zároveň si všimol, že krátkozrakí rodičia oveľa častejšie nechávajú spiacim deťom zapnuté svetlo. Z tohto logicky vyplýva, že za oba tieto javy (zapínanie svetla, krátkozrakosť u detí) môže krátkozrakosť ich rodičov.

V podstate to znamená to, že ak sa dve veci udejú v tom istom čase, neznamená to hneď, že majú medzi sebou nejaký priamy alebo nepriamy súvis.

Čo sa s tým dá robiť?

Už pred niekoľkými storočiami sa detailnejšie zaoberal týmto problémom škótsky filozof, historik a ekonóm David Hume (známy jeho striktným empirizmom). Hume tvrdil, že korelácia sama o sebe nikdy nie je dostatočným dôkazom kauzality javu a tým pádom nemôžeme získať určité znalosti len čisto na základe empirických prostriedkov. Takto napríklad uvažoval, že nie je žiadna istota, že sa slnko objaví dnes na oblohe len na základe toho, že sa to tak udialo včera. Na to neskôr nadviazal ešte nemecký profesor Immanuel Kant tým, že na rozlíšenie toho, ktoré korelácie sú správne a ktoré sú len náhodné, použijeme rozum (reason). Samozrejme, metodológii vedy sa venovali ešte mnohí po nich, ale pre účely dnešnej prednášky to stačí.

V prvom rade teda potrebujeme nejakú teóriu, ako svet v určitej veci funguje a z nej vyplývajúcu hypotézu – overiteľné tvrdenie – a tú sa snažíme empirickými faktmi potvrdiť alebo vyvrátiť.

Ekonómovia sú na rozdiel od prírodných vedcov odkázaní oveľa viac na pozorovanie javov prebiehajúcich v spoločnosti bez možnosti s nimi experimentálne pracovať – teda ich opakovať v laboratóriu za rovnakých a rôznych podmienok a vďaka tomu vyvracať alebo potvrdzovať rôzne hypotézy.

V ekonómii – na rozdiel od prírodných vied – je veľmi ťažké realizovať laboratórne experimenty, aj keď v tomto smere sa v ostatných desaťročiach veľa pohlo vpred. Proces ekonomických laboratórnych procesov popísal detailne Louise L. Wilde. Laboratórny experiment v ekonómii sa snaží vytvoriť a následne študovať zmenšené a umelo vytvorené mikroekonomické prostredie. Jeho zmyslom je odhalenie systematických vzťahov medzi individuálnymi preferenciami, parametrami a výsledkami. Celý experiment stojí a padá na experimentátorovi. V prvom rade musí zabezpečiť autentické mikroekonomické prostredie, musí si udržať dostatočnú kontrolu nad individuálnymi preferenciami a nad parametrami aby sa zistili akékoľvek vzťahy medzi nimi a konečnými výsledkami.

Snahu zovšeobecňovať laboratórne pravdy však viacerí ekonómovia kritizujú. Stalo sa to napríklad štúdiou od Stephena D. Levitta a Johna A. Lista, ktorí tvrdili okrem iného aj to, že takýto teoretický postup v laboratóriu je založený na predpoklade, že zistenia môžu byť vyextrapolované do vonkajšieho sveta – toto však podľa Levitta s Listom v ekonómii  nie je tak úplne pravda. Ak potvrdíme nejaký fyzikálny (gravitácia) alebo biologický (fotosyntéza) zákon v laboratóriu, máme istotu že bude fungovať aj v reálnom svete. V ekonómii nám však táto istota chýba, pretože nasimulovať reálne svetové trhy do malej mikroekonomickej vzorky je nemožné. Ich uplatnenie na reálnych trhoch sa teda stáva problémom. Zároveň tvrdia, že pomocou laboratórnych experimentov sa síce dajú získať dobré nápady, ale nikdy si nemôžeme byť 100% istý, že sa takýmto spôsobom budú správať aj keď ich naozaj uvedieme do praxe.

Ak teda vykročíme z laboratória, sme odkázaní na štatistické techniky. Pred rokom 1980 používala väčšina ekonómov systém lineárnej regresie nestacionárnych časových radov, čo je strašne zložitý spôsob, ako povedať, že overovanie teórií v mnohom stálo na potvrdení koreláci.

Avšak Clive Granger (University of Nottingham) a Robert Engle (New York University) zistili, že takýto systém je zodpovedný za množstvo klamlivých vzťahov. Vytvorili ekonometrické nástroje, ktorými vás tu nebudem trápiť, ale ktoré sú oveľa vhodnejšie na odhalenie vzťahov medzi rôznymi premennými. Jedným z nich je kointegrácia – vďaka Grangerovi a Englemu dnes pri rôznych časových radoch vieme zistiť, či sú kointegrované, teda či sa pohybujú ruka v ruke. To, samozrejme, tiež nedokazuje príčinnú súvislosť, ale oveľa ukazuje tesnú väzbu. Rovnako prišli s konceptom tzv. Grangerovej kauzality, kde štatistický test umožňuje zistiť, či v dátach nejaký jav vždy nasleduje pred iným (napríklad už spomínané zvýšenie úrokových sadzieb pred poklesom dopytu po úveroch). Za tieto objavy získali Granger a Engle Nobelovú cenu za ekonómiu v roku 2003.

Štatistici a ekonometrovia postupne vyvíjajú čoraz sofistikovanejšie nástroje v tejto oblasti, úplnú istotu nám však neprinesú.

A preto nakoniec vždy zostanú ekonomické „zákony“ a zistenia založené na interpretácii empirických údajov predmetom možných rôznych interpretácií.