Prepis | 4. prednáška: Sklon k deficitom (Ľudovít Ódor) - Univerzita pre moderné Slovensko

Dobrý deň. Dnes sa trochu vrátime k otázke, prečo sa stalo deficitné hospodárenie štandardom? Ak hľadáme účinný liek, je dôležité poznať pôvodcu choroby.

Poznáte ten vtipný nápis v krčme: ,,Zajtra čapujeme zadarmo"? Na ministerstvách financií by mohla visieť ceduľa: ,,Vyrovnaný rozpočet dosiahneme o tri až štyri roky." Najskôr to bolo 2010, teraz možno 2016. Jednoducho povedané, najlepší čas na konsolidáciu je vždy zajtra. Ale ten zajtrajšok nie a nie prísť. Odkiaľ pochádza tento sklon k deficitom?

Ekonómovia identifikovali niekoľko možných príčin.

1. Prvú by som nazval zahmlievanie. Existujú rôzne praktiky a postupy ako skrývať veľkú časť deficitu pred verejnosťou. Budeme o nich hovoriť na ďalších prednáškach. Realita sa ukáže až neskôr, čo motivuje politikov k nezodpovednému správaniu najmä pred voľbami.
2. Druhým a veľmi častým zdrojom deficitov je krátkozrakosť. Politici sú zvyčajne „naprogramovaní" na štyri roky. Dlhší časový horizont (kde sa prejavia napríklad náklady starnutia populácie) často neriešia, alebo dúfajú, že to bude riešiť už iná vláda.
3. Tretia príčina sa nazýva problémom spoločného vlastníctva. Dane platia široké a pre politikov anonymné vrstvy obyvateľov a firiem. Na druhej strane výdavky sa ľahšie identifikujú so záujmovými skupinami. Jednoducho povedané, ľahšie sa podľahne konkrétnym požiadavkám na školy, dôchodky, cesty atď., keď menej kričia tí, ktorých peňaženiek sa to týka. Často z jednoduchého dôvodu, pretože sa ešte nenarodili. Politici presunom dlhov na budúce generácie teda nemusia riešiť nepríjemné otázky typu: A odkiaľ na to zoberieme peniaze?

Len veľmi rýchlo prebehnem ďalšie možné príčiny choroby s názvom chronické vytváranie deficitov. Niektorí ekonómovia ešte spomínajú výraznú preferenciu súčasnosti pred budúcnosťou (veď nevieme, čo bude zajtra, tak prečo to riešiť), politický súboj (keď som to už raz sľúbil voličom, tak to aspoň sčasti musím splniť, aj keď to bolo nereálne) alebo napríklad časovú inkonzistenciu (včera som myslel vážne znižovanie deficitu, ale dnes vidím, že na tie cesty fakt potrebujeme viac peňazí).

Na záver by som ešte spomenul fenomén, ktorý nazývam keynesiánstvo s amnéziou. V praxi to vyzerá tak, že ak ekonomika vykazuje slabšie čísla, tak politici radi vyťahujú z rukáva stimulačné balíčky a deficity. Zdôvodňujú to potrebou zvyšovať dopyt. Na druhej strane, ak sa ekonomike veľmi darí, všetci sú zrazu ticho a na potrebu vytvárať prebytky si už nikto nespomenie. Pritom aj Biblia hovorí o siedmych rokoch hojnosti a siedmych rokoch hladu. Inak povedané v dobrých časoch treba šetriť na časy horšie.

Osobne by som ešte dodal, že zvlášť v prípade strednej Európy neboli politici v mnohých krajinách dlhé roky tvrdo konfrontovaní s realitou. Čo tým myslím? Väčšina postkomunistických krajín štartovala s nízkou úrovňou verejného dlhu (aj Slovensko). Síce daňové systémy majú často deravé s vysokou úrovňou únikov a nápor na výdavky je veľký (nízka zamestnanosť, zlá infraštruktúra alebo napríklad malá zásoba kapitálu), ale politici zatiaľ nemuseli vážne riešiť túto dilemu, keďže schodky sa dali financovať relatívne beztrestne vzhľadom na nízke úrovne dlhu. Časy sa ale menia. Dlhy už nie sú také nízke a ochota požičiavať peniaze zo strany finančných trhov taktiež poklesla.

Niekto by mohol namietať: „Čo ma po sklonoch k deficitu, veď nezodpovedných politikov potrestajú voliči a finančné trhy, nie?" Bohužiaľ, nie je to také jednoduché. Posledných 30 rokov ukazuje, že ani vyspelé ani dobiehajúce krajiny sa nevyhli sklonom k deficitom. Voliči často nevedia dobre posúdiť, či v prípade deficitov ide o zlé ekonomické podmienky alebo o zlé hospodárenie. Nezodpovedné hospodárenie s verejnými financiami si často nevšímali ani finančné trhy. Na jednej strane preto, lebo voľných zdrojov bolo veľmi veľa a na strane druhej preto lebo verili v pokračovanie vyššieho ekonomického rastu. V eurozóne bol aj ďalší faktor – nikto neveril v to, že problémové krajiny nechajú ostatné európske štáty skrachovať. Trhy teda už implicitne rátali s tým, že hriešnikov zachránia nemeckí daňovníci (a mali z veľkej časti pravdu).

Ako teda môžeme sklon k deficitom riešiť? Nemôžeme byť naivní v tom, že sa túto chorobu podarí úplne zlikvidovať. Vieme však podľa mňa veľa urobiť pre to, aby sme jej výskyt a intenzitu znížili. Bojovať bude treba na troch frontoch.

1. Po prvé všetky informácie o nehospodárnosti a nezodpovednosti treba dostať k voličom. Obmedzením priestoru na kreatívne účtovníctvo, zverejňovaním všetkých relevantných informácií a nezávislým pohľadom na rozpočtovú politiku je možné znížiť motiváciu politikov presúvať neúmerné bremená na ďalšie generácie. Potrebovali by sme lobistov za svoje deti a vnukov. Transparentnosť je často najúčinnejším liekom proti plytvaniu a neefektivite.
2. Po druhé potrebujeme „kontrolu" aj zo strany finančných trhov. Našťastie, investori do štátnych dlhopisov si počas krízy uvedomili, že nevytvárali v minulosti dostatočný tlak na efektívnejšie hospodárenie s verejnými financiami. Problém však je, že za to možno ani nezaplatia, keďže eurozóna sa snaží každú problémovú krajinu zachraňovať bez následkov pre veriteľov. Zisky sú súkromné, straty sú verejné. Pozitívnym signálom je, že v novom mechanizme ESM bude aj účasť súkromného sektora na riešení problémov.
3. Treťou a v poslednom čase veľmi populárnou alternatívou je využiť krízu a ochotu politikov na zavedenie alebo sprísnenie fiškálnych pravidiel a na založenie nezávislých kontrolných inštitúcií. O tom, ako si vynucovať sľuby politikov vo fiškálnej oblasti, ale až nabudúce.