Prepis | 3. prednáška: O morálke a moralizovaní v ekonómii (Miroslav Beblavý) - Univerzita pre moderné Slovensko

V dnešnej prednáške sa budeme venovať úlohe morálnych argumentov v diskusii o ekonomickej politike. Je ekonomické rozmýšľanie nakoniec vždy len aplikáciou morálnych princípov?

Najlepším príkladom je súčasná debata o kríze. V diskusii o príčinách a riešeniach ekonomickej a dlhovej krízy v Európe sa často používajú morálne argumenty. Jedným z najkrajších príkladov je údajný výrok Tomáša Baťu z roku 1932, teda z obdbia vrcholu  svetovej hospodárskej krízy. Veľký podnikateľ vtedy vraj povedal:

„To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je len iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné zastaviť peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sme, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nevytvárať dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej biedy; pracovať a šetriť a uskutočniť prácu a šetrenie výnosnejšími, žiaducejšími a čestnejšími než leňošenie a mrhanie. Máte pravdu. Je potrebné prekonať krízu dôvery. Technickými, finančnými a úverovými zásahmi ju však prekonať nie je možné. Dôvera je vec osobná. Dôveru možno obnoviť len mravným hľadiskom a osobným príkladom.“

Rozšírenosť tohto citátu po blogoch aj sociálnych sietiach ukazuje, že rezonuje aj dnes. Rezonuje pocit, že veľké krízy nemôžu mať „technokratické“ riešenia a musia sa spájať aj s morálnou obnovou jednotlivca, spoločnosti a krajiny. To nie je žiadne slovenské špecifikum. Len pred pár dňami som v knihe Rona Suskinda Confidence Men opisujúcej, ako sa Barack Obama ako americký prezident vyrovnával s veľkou recesiou v rokoch 2009-2010, videl takmer identický citát novinára, ktorý opisoval myslenie viacerých kľúčových hráčov v Bielom dome.

Pokiaľ ide o dôležitosť hodnôt pre hospodársky rozvoj, Baťa v tom nie je sám. Rozsiahla odborná ekonomická literatúra hovorí o prínose toho, čo laici nazývajú morálne hodnoty. Z dlhodobého hľadiska platí, že najviac sa darí krajinám, kde si ľudia dôverujú a správajú sa slušne, kde sa menej kradne a kde panuje motto – pracovať, sporiť a investovať, objavovať. Morálka by tiež mala byť jednou z najdôležitejších bariér, ktorá bráni rozmáhaniu viacerých neduhov v ekonomickej sfére, čo sa dá ilustrovať na viacerých príkladoch.

Prvým takým neduhom je korupcia a s ňou úzko prepojené rodinkárstvo. Mariam Orkodashvili z Vanderbilt University poukazuje na dôležitosť morálky ako jedného z troch kľúčových aspektov (spolu s racionálnou kalkuláciou a osobnou intuíciou), ktoré ovplyvňujú nielen jednotlivcov, ale tiež korporácie a politikov pri ich rozhodnutí, či akceptovať nelegálne praktiky v súkromnom a verejnom živote. Aj štúdia z The Heritage Foundation poukazuje na to, že v ekonomicky slobodných krajinách, kde fungujú vysoké zároveň silné morálne princípy, existuje oveľa nižšia úroveň korupcie. 

Avšak dôležitosť morálky a princípov sa nekončí pri diskusii o korupcii. Môžeme ju pozorovať na viacerých úrovniach pri debatách o ekonomike ako systéme, v ktorom má fungovať úspešná spolupráca medzi ľuďmi. Dôležitosť morálky v ekonomickom systéme popísal už zakladateľ ekonómie Adam Smith vo svojej knihe The Theory of Moral Sentiments (Teória mravných citov), kde napriek svojmu zameraniu na sebeckú podstatu jednotlivcov popisuje existenciu morálnych princípov ako jeden zo základov spoločenského poriadku.

Rozšírenie dôležitosti morálky pre spoluprácu jednotlivcov v rámci ekonomiky popísal vo väčšej miere napríklad nositeľ Nobelovej ceny a jeden zo zakladateľov novej inštitucionálnej ekonómie Douglass North. North sa pozerá na to, ako si spoločnosť vytvára pravidlá štrukturujúce či obmedzujúce správanie jednotlivcov či firiem. Tieto obmedzenia sa delia na formálne pravidlá, medzi ktoré patrí napríklad ústava, zákony, majetkové práva, a neformálne inštitúcie. Medzi neformálne inštitúcie patria napríklad zvyky, tradície, tabu či všeobecne akceptované postupy. Inými slovami, ak niečo „robia všetci“, môžeme hovoriť o neformálnej inštitúcií. North a iní ukázali dôležitosť neformálnych inštitúcií pre ekonomický rozvoj. Inými slovami, zákony samy o sebe nestačia na vysvetlenie toho, prečo niektoré spoločnosti sú „slušnejšie“ a dosahujú aj väčší ekonomický úspech.

Práve tu hrajú morálka a neformálne pravidlá kľúčovú úlohu pri vytváraní bohatstva v spoločnosti. Francis Fukuyama vo svojej knihe Trust: the social virtues and the creation of prosperity pripisuje rozdielne ekonomické úspechy v jednotlivých krajinách práve k rôznej úrovni spoločenskej dôvery a „spontánnej spoločenskosti“. Krajiny s vysokou mierou dôvery a sociálneho kapitálu dokázali vytvoriť veľké, profesionálne riadené spoločnosti a korporácie. Krajiny s nízkou úrovňou spoločenskej dôvery sa rozvinuli hlavne cez rodinné podniky. Tento faktor má dôležité následky pre jednotlivé ekonomiky. Malé rodinní podniky sú fajn, ale oceliarne či telekomunikačné spoločnosti sa tak vytvárajú ťažko. Preto práve v takýchto spoločnostiach existovala väčšia tendencia štátu nahrádzať súkromný sektor, čo najmä pri problémoch s dôverou a sociálnym kapitálom viedlo k menej efektívnym, až rozkradnutým firmám.  

Podobné závery dosiahli aj Knack a Keefler, ktorí vypozorovali, že desaťpercentný nárast v počte obyvateľov s vysokou úrovňou spoločenskej dôvery je spojený s jednopercentným nárastom ekonomického rastu na obyvateľa za rok.

Inými slovami, nízka miera dôvery a morálky nemusí zabrániť ekonomickému rastu – inak by Taliansko dodnes žilo v chudobe. Spomaľuje však cestu k prosperite, prípadne môže krajinu z nej úplne zviesť.

Na druhej strane existujú aj tri zásadné otázniky nad jednoduchým „preklápaním“ aktuálnej morálky do ekonomického rozhodovania.

1. Niekedy sú morálne recepty jednoducho mylné

Kresťanská cirkev, vychádzajúc ešte z Aristotela, považovala viac ako tisícročie za hriech vyžadovanie úroku pri pôžičkách. Podľa tohto chápania sú peniaze „sterilným“ statkom, ktorý sám od seba nič neprodukuje a preto je nemorálne požadovať za jeho použitie protihodnotu. Dodnes sa tak na vec pozerá islam. M. Raquibuz Zaman a Hormoz Movassaghi z Ithaca College predstavujú islamský koncept úžerníctva (riba), ktorý je zakázaný v Koráne, posvätnej knihe moslimov ako nemorálny a nezákonný. Bez bankovníctva a finančných trhov by však moderná ekonomika neexistovala, ako to najlepšie dokazujú aj islámske tančeky okolo tzv. „islámskeho bankovníctva“.

Môžeme sa však pozrieť aj na novšie príklady. Celú ľudskú históriu platilo v biznise neobmedzené ručenie všetkých zúčastnených za svoje záväzky. Ak sa vám potopila loď či mali ste inak smolu v podnikaní, mohli ste prísť o celý majetok a často aj o slobodu. Je to logické – ak celý úspech je váš, mali by byť vaše aj všetky straty. Ako k tomu prídu ostatní, ak ľudia môžu jednoducho odísť od svojich záväzkov?

S takýmto systémom by však nikdy nemohli vzniknúť veľké firmy mobilizujúce obrovský kapitál, bez ktorých nemôže existovať moderná ekonomika. Stovky či tisíce ľudí by odmietli spolu neobmedzene ručiť za niečo, nad čím nemajú takmer žiadnu kontrolu. Preto sa postupne zaviedli spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorými sú dnes okrem s.r.o. aj akciové spoločnosti. Zároveň sa zistilo, že aj v prípade menších firiem výhody obmedzeného ručenia– napríklad v ochote malých podnikateľov prevziať na seba podnikateľské riziko – zásadne prevyšujú riziká podvodov.  A tak drvivú väčšinu aktivity v trhovej ekonomiky realizujú firmy s ručením obmedzeným, ktoré ešte pred pár storočiami považovali za vrchol morálneho hazardu a nemravnosti. Veď ich majitelia za ich záväzky neručia celým majetkom, ale len do výšky svojho vkladu.

Na oboch príkladoch je zaujímavé to, že tieto inštitúty sú, samozrejme, zneužiteľné a aj sa zneužívajú – banky a pôžičky, ale aj „eseročky“ môžu viesť k špekuláciám či podvodom. Ich prínos teda nie je bez rizík, ale aj o tom moderná spoločnosť je – o schopnosti riadiť riziká tak, aby priniesla viac výhod ako strát. A jednoznačnosť tých výhod je ťažko spochybniteľná

2. Často nedávajú (ani nemôžu dať) jednoznačné odporúčania, keďže „prikázania“ si odporujú

Tomáš Baťa v úvodnom výroku hovorí o tom, že je potrebné „nepodporovať bankrotárov, nevytvárať dlhy“, ale „pracovať a šetriť“. S týmto kusom sedliackeho rozumu je za normálnych okolností ťažké sa nestotožniť. Ekonómovia majú pekný názov „morálny hazard“ pre situáciu, keď sú ľudia chránení pred negatívnymi dôsledkami svojich činov. Môže to mať niekedy škaredé následky.

Zároveň však väčšina etických systémov vrátane najdôležitejších náboženstiev hovorí o potrebe solidarity bohatších s chudobnými a silnejších so slabšími a to bez ohľadu na dôvody, ktoré k chudobe a slabosti viedli.  Nemusíme citovať Ježiša a jeho výrok o tom, že: „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Ak preto chceme diskutovať napríklad o sociálnych dávkach, ale aj o eurovale, nedá sa správna odpoveď odvodiť z morálnych pravidiel, lebo nedávajú a ani nemôžu dať jednoznačnú odpoveď na to, kde má ležať hranica medzi morálnym hazardom a solidaritou. Tú musíme hľadať každý sám.

3. Večné hodnoty, ktoré platia dlhodobo, nemusia byť správnymi receptami v okamihoch krízy či iných mimoriadnych okolností

Sú vecí, ktoré platia vždy a všade – také „nepokradneš“ je vhodným receptom krátkodobým aj dlhodobým, okamžitým aj večným. Pri iných receptoch to s univerzálnosťou tak jednoznačné nie je. A tu sa môžeme vrátiť k Tomášovi Baťovi. Jeho názor nepochybne vystihuje mnohé z toho, čo prináša krajinám dlhodobý ekonomický úspech. Krátkodobo, z hľadiska riešenia napríklad kríz, to tak zjavné nie je.

Vyslobodenie z veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia totiž v praxi nepriniesli jeho recepty – väčšia mravnosť ani obnovenie dôvery cez osobný príklad. Vyslobodenie priniesli také „nemravné“ veci ako: zvýšenie verejných výdavkov spojené v niektorých prípadoch so zbrojením či uvoľnenie menovej politiky spojené s opustením zlatého štandardu. V prípade USA zachránil prezident Franklin Delano Roosevelt bankový systém, ktorý sa čoraz hlbšie prepadal do záhuby. Spravil to zavedením tak „nemravnej“ veci ako je poistenie vkladov, čo nie je nič iné ako ťažký morálny hazard. Americký prezident Hoover, ktorý predsedal v rokoch 1929-1933 najväčšej ekonomickej kríze v americkej a svetovej histórii, bol podľa dostupných informácií veľmi slušný človek.

Je naivné myslieť si, že hospodárstvo v kríze sa zotaví najrýchlejšie za cnostných vládcov, či okamžite sa zrúti po zvolení maniaka. Je to veľká škoda, ale je to tak.

Záver:

Správa vecí verejných, vrátane hospodárskej politiky, má vždy a všade svoj mravný rozmer. Ten však nie je jednoduchým či jednoducho znejúcim morálnym algoritmom, ktorý ponúka vždy a všade rovnaké riešenia. Preto si svoj hodnotový kompas nosme so sebou stále, používajme ho však s rozumom a bez dogmatizmu.