Prepis | 1. prednáška: Poľsko – pionier postkomunistickej transformácie (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Milí študenti Univerzity pre moderné Slovensko, teším sa, že sa s Vami opäť stretávam pri našich prednáškach. V tomto trimestri sa budeme venovať skúsenostiam z 25-tich rokov postkomunistickej transformácie. Ukážeme si, ktoré krajiny uspeli, ktoré nie a prečo. Vychádzať budem najmä z knihy „The Great Rebirth“ s podtitulom „Lessons from the Victory of Capitalism over Communism“, ktorú odporúčam do pozornosti všetkým, ktorí majú záujem o podrobnejšie informácie. Do tejto knihy som prispel kapitolou o slovenských reformách. Slovensku sa však v tomto trimestri venovať nebudeme, nakoľko túto problematiku sme podrobne prebrali v 1. trimestri  3. ročníka.

Nie je to náhoda, že tento trimester, venovaný štvrťstoročným skúsenostiam postkomunistickej transformácie, začíname Poľskom.

Dôvodom je, že práve Poľsko je pionierom transformácie. V Poľsku sa komunizmus rozpadol ako prvý (čiastočne slobodné voľby s účasťou opozičnej Solidarity sa konali začiatkom júna 1989), od septembra 1989 malo Poľsko ako prvé nekomunistickú vládu (poľskí komunisti v nej mali len ministra vnútra a ministra obrany), ale hlavne Poľsko ako prvé, od začiatku roka 1990, spustilo radikálny, ucelený program postkomunistickej ekonomickej transformácie. Veľmi podobný program bol potom o rok neskôr spustený v Československu.

Lídrom a tvárou poľskej ekonomickej transformácie bol Leszek Balcerowicz, ktorý bol poľským podpredsedom vlády a ministrom financií od septembra 1989 do konca roka 1991.  Ak by sme chceli hľadať najvýraznejšieho a najdôležitejšieho reformátora medzi tými, ktorí pripravili a riadili ekonomické reformy v postkomunistickom svete, tak by to bol určite práve Leszek Balcerowicz. Takže dovoľte aj pár slov o ňom a o tom, ako sa vlastne k tejto výnimočnej pozícii prepracoval.

Balcerowicz pôsobil od konca sedemdesiatych rokov ako mladý vysokoškolský učiteľ na Varšavskej vysokej škole ekonomickej a zaoberal sa možnosťami zlepšenia fungovania poľskej, ale aj všeobecnejšie socialistickej ekonomiky ako takej. Vytvoril tím mladých ekonómov a postupom času nadobúdal čoraz silnejšie presvedčenie, že socialistický ekonomický systém je nereformovateľný, najmä preto, že zo svojej podstaty je antiinovatívny. Postupne sa stotožnil s názorom Ludwiga von Misesa, že „efektívna reforma socializmu spočíva v návrate ku kapitalizmu“.

Keď Solidarita formovala v septembri 1989 prvú nekomunistickú vládu, Leszek Balcerowicz dostal od nového, designovaného premiéra Tadeusza Mazowieckého ponuku na post podpredsedu vlády a ministra financií. Stal sa zodpovedným nielen za makroekonomickú stabilizáciu a fiškálnu konsolidáciu, ale aj za koordináciu všetkých reforiem a za tvorbu a riadenie celej ekonomickej politiky.

Ekonomická situácia v Poľsku bola nesmierne zložitá. Ekonomiku ničila hyperinflácia a navyše malo Poľsko spolu s Maďarskom neudržateľne vysoký zahraničný dlh. Táto východisková situácia Balcerowicza len utvrdila v jeho presvedčení o nevyhnutnosti radikálnej reformy založenej na stabilizácii, liberalizácii,  a inštitucionálnych zmenách. Program bol založený (rovnako ako o rok neskôr v Československu) na liberalizácii cien, úspornej rozpočtovej a menovej politike, vnútornej vymeniteľnosti meny a liberalizácii zahraničného obchodu a na rozsiahlej privatizácii.

Ako o tom píše v knihe Balcerowicz, bolo mu jasné, že je to riskantná stratégia, ale pomalý a čiastočný postup by bol beznádejný. Preferoval riskantnú stratégiu pred beznádejnou. Balcerowicz zaviedol tiež termín „výnimočná politika“ (extraordinary politics), čím sa myslí skutočnosť, že v prvom období po páde komunizmu (merané skôr mesiacmi ako rokmi) nastáva relatívne vhodné politické prostredie na presadenie potrebných zásadných zmien, pretože záujmové skupiny ešte nie sú sformované a politická podpora zásadných zmien je silnejšia ako neskôr, kedy prirodzene vyprcháva.

Balcerowicz postavil svoj plán tzv. „Balcerowicz Plan“ na jednoduchej analytickej schéme skladajúcej sa zo štyroch premenných:

1. diagnóza východiskovej situácie
2. predikcia vonkajšieho prostredia
3. želaný cieľový stav
4. politiky, ktorých uvedenie a dodržanie môžu viesť od bodu (1) v podmienkach bodu (2) k bodu (3)

Ako som už spomenul, východisková situácia bola obtiažna, v mnohých ohľadoch ťažšia ako v iných stredoeurópskych postkomunistických krajinách. Vonkajšie prostredie bolo veľmi ťažko predikovateľné z dôvodu rozpadu východného bloku (vrátane ekonomických väzieb v rámci hospodárskeho bloku, tzv. Rady vzájomnej hospodárskej pomoci /RVHP/). V roku 1991 prišla navyše vojna v Perzskom zálive a s ňou aj nárast cien ropy a plynu. Želaný stav Balcerowicz zadefinoval z makroekonomického hľadiska ako nízku infláciu a nízke deficity verejných financií. To považoval za veľmi dôležité, pretože neveril na to, že keynesiánska fiškálna stimulácia môže priniesť vysoký a udržateľný ekonomický rast. A práve rast ekonomiky a teda reálna konvergencia poľskej ekonomiky k úrovni západnej Európy bola pre poľskú vládu tým želaným cieľovým stavom. Teda, inak povedané, Balcerowicz namiesto fiškálnej stimulácie agregátneho dopytu vsadil na reformy na ponukovej strane ekonomiky.

Vyššie uvedená analytická schéma slúžila ako veľmi účinný nástroj na prípravu a implementáciu reforiem. Cieľovým systémom mala byť ekonomika s prevažne súkromným vlastníctvom, založená na férovej a slobodnej konkurencii, otvorená, makroekonomicky stabilná, založená na všeobecne platných pravidlách. Je teda zjavné, že veľmi dôležitú úlohu musela zohrávať liberalizácia a privatizácia.

Balcerowicz vo svojich článkoch spomína, že nikdy neveril, že ktokoľvek môže dosiahnuť rýchlu zmenu v ľudskej mentalite a myslení, ale na druhej strane veril, že radikálne reformy, ktoré zásadne zmenia motívy, ktorými sú ľudia vedení, môžu priniesť radikálnu zmenu v správaní sa ľudí.

Priebeh reforiem bol relatívne úspešný v roku 1990, teda prvom roku reforiem, avšak v roku 1991 bol vývoj negatívnejší, ako vláda predpokladala. Mohlo za to aj zložité vonkajšie prostredie (vojna v Perzskom zálive a rast cien ropy) ale aj skutočnosť, že vláda (Balcerowicz) podcenila niektoré opatrenia v sociálnej oblasti a najmä v dôchodkoch. Došlo k príliš vysokému rastu dôchodkov (zo 43% priemerného platu v roku 1989 na 63% v roku 1993), pričom napriek tomu verejnosť vnímala reformy ako kruté aj vo vzťahu k dôchodcom. Výrazne sa tiež spomalila privatizácia.

Na konci roka 1991 sa konali voľby, po ktorých vznikla nová vláda, už bez Leszeka Balcerowicza.

Do vlády sa Balcerowicz v rovnakej pozícii podpredsedu vlády a ministra financií vrátil v roku 1997. Jeho hlavným zámerom bolo urýchliť reformy a vytvoriť predpoklady na vysoký a udržateľný ekonomický rast. Hlavným zámerom bolo urýchlenie privatizácie, deregulácia, dôchodková reforma, vymožiteľnosť práva, vzdelanie a školstvo a systémové riešenie stratových sektorov, najmä baníctva.

Presadzovanie reforiem bolo v tomto období veľmi zložité, pretože najväčším koaličným partnerom Balcerowiczovej strany bola široká koalícia viacerých strán a prúdov, ktorá postupne čoraz menej dodržiavala koaličný program a často hlasovala proti reformným návrhom. Balcerowicz spolu so svojou stranou po troch rokoch z vlády odišli, napriek tomu však presadili väčšinu pôvodných zámerov.

Zaujímavý bol osud daňovej reformy. Balcerowicz píše, že bolo chybou, že sa o ňu nepokúsili už počas prvej vlády, ale vtedy ešte téma rovnej dane tak nerezonovala a naviac boli ovplyvnení aj expertmi MMF, ktorí odporúčali Poľsku klasický daňový systém s viacerými progresívne rastúcimi sadzbami.

Počas svojho druhého vládneho pôsobenia, v roku 1998, sa Balcerowicz o daňovú reformu so zavedením rovnej dane z príjmu fyzických osôb pokúsil, prešla však len v obmedzenej podobe, bez rovnej dane.