Ukrajina a černosi Fico a Lajčák - Univerzita pre moderné Slovensko

Minulý týždeň, v čase prebiehajúcej krymskej krízy, som si v slovenskom rozhlase vypočul odpoveď ministra zahraničných vecí Lajčáka na otázku, kto je za dnešnú krízu a situáciu zodpovedný. Povedal, že ten obrázok nie je čierno-biely a že obe strany, Rusko aj Ukrajina, majú svoje právne a politické argumenty.

Fíha, tak to je silná káva, povedal som si počúvajúc tieto slová. Nikdy som nebol prívržencom škatuľkovania ľudí podľa jedného, alebo málo kritérií, ale v tej chvíli som si nevdojak spomenul na jeden vtip. Viete, aký je rozdiel medzi bývalým komunistom a bývalým černochom? Žiadny. Neviem, či to platí o všetkých bývalých komunistoch, na Fica a Lajčáka to však evidentne sedí. Neboli komunistami len preto, že hrdo nosili stranícku knižku, oni nimi aj ostali, pretože tak rozmýšľali a evidentne aj stále rozmýšľajú. Ich postoje k tomu, čo sa dnes deje na Ukrajine, sú toho jasným dôkazom.

Vrcholní ústavní činitelia zodpovední za výkon našej zahraničnej politiky (vrátane ďalšieho „bývalého černocha“ Gašparoviča) zjavne nevidia rozdiel medzi agresorom a obeťou agresie a neuvedomujú si možné riziká, ktoré zo strany agresora (prípadne jeho nasledovateľov) môžu hroziť potenciálne aj nám (ale aj celému svetu). Ide o takú mieru geopolitickej slepoty a hodnotového nihilizmu, že to tvárou v tvár možným rizikám a hrozbám až vyráža dych.

Viackrát som už v minulosti poukazoval na zarážajúcu podobu štýlu politiky Mečiara a Fica. Populizmus, demagógia, klamstvo ako pracovná metóda, zneužívanie moci, korupcia a klientelizmus, ovládnutie nezávislých inštitúcií, netransparentné prepájanie politickej a ekonomickej moci, koketovanie s Ruskom atď., atď. Je pravda, že Fico je civilizovanejší a sofistikovanejší, je to taký Mečiar, čo vie jesť príborom a rozprávať po anglicky. A je tiež pravda, že dnes sme, chvalabohu, inde, ako v roku 1998. Sme v Európskej únii, NATO, dokonca aj v eurozóne. Ale podstata je tá istá a riziká takisto. V súvislosti s tým, čo sa dnes deje na východ od nás, sa nástojčivo ponúkajú dve otázky, prvá smerom dozadu, druhá smerom dopredu. Prvá: kde by sme dnes boli, keby v roku 1998 nebolo došlo k odstaveniu Mečiara od moci? Druhá: kde budeme, ak nám ďalej budú vládnuť hodnotoví nihilisti, geopolitickí slepci a „bývalí černosi“? A ak sa prípadne jeden z nich stane na ďalšie roky aj ústavným činiteľom číslo jeden?