I. Mikloš: O korunu sa neusilujeme - Univerzita pre moderné Slovensko

Keď euro začne obmedzovať konkurenčnú schopnosť, musíme byť pripravení na všetky alternatívy, hovorí minister financií

Keby bol čas navyše, rozpočet na budúci rok by bol oveľa lepší. Na nasledujúci rok minister financií Ivan Mikloš sľubuje viac systémových opatrení namiesto plošných škrtov. Pomôcť majú aj nové pravidlá pre vládne strany, ktoré si svojvoľné zmeny v návrhu rozpočtu budú musieť odskákať vo vlastných rezortoch.

Vyzeráte spokojný. Ak nehovoríme o príprave, ale o presadzovaní rozpočtu, bol to zrejme jeden z najpriechodnejších, aký ste kedy predkladali.

Sám som bol prekvapený. V minulosti bývali skoro vždy desiatky pozmeňovacích návrhov, ktoré zvyšovali deficit. Museli sme na poslaneckých kluboch presviedčať, aby sa vtesnali do rámca, ktorý sme chceli schváliť. Oceňujem, že tentoraz koaliční poslanci nepredložili ani jeden pozmeňovací návrh, ktorý by šiel nad rámec dohôd.

Až na to pivo.

Hladkému schvaľovaniu rozpočtu možno pomohlo, že pri spotrebnej dani z piva to trochu uletelo a museli sme prijímať nápravné opatrenia. Tie mali aj preventívny charakter, pretože ich museli riešiť rezorty strany, ktorá porušenie dohôd spôsobila. Ale možno to bolo dané aj tým, že tá situácia je naozaj vážna. Vďaka tomuto rozpočtu zídeme z cesty, ktorá ohrozovala našu pozíciu na finančných trhoch.

Objavila sa nervozita trhov, čo sa týka kondície Slovenska?

Emisia štátnych dlhopisov, ktorú sme robili na jeseň, keď už bol známy vládny návrh zákona o rozpočte, bola úspech. Premietli sa v nej očakávania od novej vlády, ktoré boli veľmi dobré. Dopadlo by to horšie, keby sme postupovali napríklad tak, ako sa to deje teraz v Maďarsku, čo by bolo pravdepodobné, keby vo vládnutí pokračoval Robert Fico. Veď aj Smer predložil návrh na prohibitívne zdanenie bánk a štyri roky okliešťoval druhý pilier. Myslím si, že by – podobne ako Viktor Orbán – pristúpil k jeho faktickému zrušeniu. Kam to v Maďarsku speje z pohľadu finančných trhov a ratingových agentúr, vidíme. Preto si myslím, že sme to otočili v poslednom momente. Všetci vidia, že situácia na finančných trhoch je nervózna. Ktokoľvek sa môže stať novým terčom.

Bude to pravidlo, že strana s návrhom, ktorý nepriaznivo zasiahne do rozpočtu, si jeho kompenzáciu odskáče vo vlastnom rezorte?

Presne tak. Keby sme takéto riešenie neprijali, tak sa nám to celé rozletí. Výsledky hlasovania o spotrebnej dani z piva boli porušením koaličnej dohody. Ale bol to individuálny úlet štyroch poslancov.

Keby ste mali čas navyše, vyzeral by rozpočet na rok 2011 výrazne inak?

Určite. Inak by vyzeralo aj schvaľovanie. Teraz to mohlo pôsobiť dojmom chaotickosti, keď sme prišli s návrhom a až následne ho diskutovali a korigovali. Ale bolo to dané tým, že sme mali naozaj málo času. No aj tým, že neboli pripravené východiská a stav verejných financií bol horší, ako sa predpokladal, a kamuflovaný. No nielen procesne, ale i obsahovo by bol iný, keby sme na rozpočet mali celý rok.

Plošné škrty môžu rýchlo pomôcť, ale k systémovým opatreniam, ktoré majú zlepšovať procesy, zrejme nepovedú.

Rozpočet na rok 2012 bude iný. Hlavný rozdiel je v tom, že sme nemohli stihnúť systémové opatrenia, ktorými by sa znižovali výdavky a zvyšovala ich efektívnosť. Preto museli prísť na rad plošné škrty.

Váš tip na top tri systémové opatrenia?

Poviem skôr rezorty, kde vidím najväčší priestor – doprava a zdravotníctvo. A to z hľadiska zdrojov, ktoré tam idú, aj z hľadiska miery neefektívnosti a plytvania, ktorá tam je. A potom možno prierezovo oblasť informatizácie.

Majú to ministri spomínaných rezortov brať ako odkaz, že ak sa s vami chcú rozprávať o peniazoch na zásadné zmeny, musia si dať agendu do poriadku?

Nalievanie peňazí bez zmeny pravidiel, ktoré by zaručili hospodárnosť, neprináša výsledky. Najlepším príkladom je zdravotníctvo, kde sa objem verejných zdrojov za štyri roky zvýšil o 41 percent. V skutočnosti dokonca viac, keďže zároveň vznikol dlh v stovkách miliónov eur. Možno až o päťdesiat percent. Napriek tomu, fungovanie rezortu z hľadiska výsledkov a spokojnosti pacientov či zdravotníckeho personálu sa zhoršilo. Živý príklad, ako nalievanie peňazí problém nerieši.

Keď českí a slovenskí zdravotníci na nedávnej konferencii TRENDU porovnávali ceny za nákup prístrojov a zdravotníckeho materiálu, rozdiely v percentách boli medzi nimi často až trojciferné.

Hlavný problém zdravotníctva je obrovské plytvanie a korupcia. Aj preto, že vláda Roberta Fica deformovala systémové kroky, ktoré sa vytvárali počas druhej Dzurindovej vlády. Mám na mysli najmä transformáciu nemocníc a obmedzovanie súťaže a zisku poisťovní. Výsledok je, že na zdravotníctvo dávame v pomere k HDP viac ako väčšina porovnateľných krajín, no efekt je mizerný. Čo neplatí pri školstve alebo vede, kam nedávame viac ako porovnateľné krajiny. Nedávno tu bola misia OECD. Jej správa konštatuje, že keby sa na Slovensku verejné i súkromné zdroje, ktoré tečú do zdravotníctva, využívali efektívne, stredná dĺžka života by mohla byť o štyri roky vyššia. To hovorí za všetko.

Keby niektorý minister prišiel so zásadnou reformou, ktorá by dočasne zvýšila tlak na verejné financie, vedeli by ste upustiť od konsolidačných cieľov, ktoré máte nastavené na toto volebné obdobie?

Ťažko povedať. Ten cieľ je pre mňa primárny. No môže sa zmeniť vonkajšie prostredie. Viem si predstaviť, že na tom nemožno trvať za každú cenu. Zdravé verejné financie sú však jeden z najdôležitejších predpokladov rastu životnej úrovne či zamestnanosti.

Keď sme sa nepridali k pôžičke pre Grécko, bolo počuť, že dôsledkom bude aj naša marginalizácia napríklad v Ecofine či na medzivládnych stretnutiach. Deje sa to?

Skôr naopak. Ukazuje sa, že sme mali pravdu, čo nás, samozrejme, neteší. My sme to odmietli nie preto, že treba platiť, ale preto, že to bol zlý precedens, ktorý nevedie k riešeniu. Grécku by viac pomohla reštrukturalizácia dlhu. Ale nič také, čo naznačujete, som nepocítil. Nepáčilo sa im to, ale to aj preto, že sme pomenovali dôvody. Napríklad že takéto prenášanie záchrany bánk na plecia daňovníkov je nemorálne a diskredituje trhovú ekonomiku.

Diskusia vtedy porovnávala morálny hazard so škodami z paniky. Boli podľa vás teórie o domino efekte preceňované?

Argument je legitímny, ale akoby sa vychádzalo z toho, že všetko je štrukturálne v poriadku, len hrozí psychologická panika, ktorú upokojíme kopou peňazí a všetko bude v poriadku. No všetci vieme, že grécka ekonomika nie je v poriadku, že banky nie sú v poriadku z hľadiska toho, koľko čoho majú v knihách. To riešenie neprispelo k tomu, aby sa čistili trhy. Problém tlačíme pred sebou a zväčšujeme. Keby sa hneď pristúpilo k reštrukturalizácii, čiže k bankrotu krajín, čo nie je nič nevídané, trhy by sa začali čistiť a áno, skrachovali by tiež nejaké banky. Samozrejme, že by to znamenalo náklady, najmä pre krajiny, z ktorých sú tie banky, ale účet by platili aj majitelia a manažéri bánk. Nebolo by to ľahké, ale problém by sa aspoň riešil.

Gréci by nesúhlasili s tým, že sa tam štrukturálne nič nemení.

Mení sa. Ale v čom sa im uľahčilo? Pri reštrukturalizácii by sa im časť dlhov odpísala. Teraz sa im len uľavilo tým, že sa na tri roky vedia lacnejšie refinancovať.

Euroval sa zvykne nazývať federalizáciou dlhu. Pozdáva sa vám také označenie?

Politici sú v termínoch kreatívni. Prvé, čo ma po štvorročnej prestávke na Ecofine zarazilo, bola výraznejšia neochota pomenovať veci pravým menom. Keď sa bojíme povedať bankrot krajiny alebo platobná neschopnosť, a vymýšľame na to pojmy ako strihanie vlasov či účasť privátneho sektora, to o niečom svedčí. Tým vlastne zľahčujeme problém. Tvárime sa, akoby problém bol len panika a že k čisteniu trhov nemusí dôjsť.

Keď sa povie fiškálna únia, často zamrazí aj eurooptimistov. Vývoj zrejme nebude taký, že niekto príde s horou papierov nazvaných fiškálna únia a dá ju na schválenie. Pôjde to pomalými krokmi, preberaním záväzkov (už tu máme návrh vydávať spoločné európske dlhopisy), zvyšovaním transferov. Nesmerujeme už takto k fiškálnej únii?

Hrozí, že to bude ako varenie žaby. No ak to prekročí istú hranicu, bude to neakceptovateľné aj pre nové krajiny, ktorým harmonizácia daní či sociálnych systémov podviaže ekonomický rast. No problém to bude aj pre bohaté krajiny. Nemecko začína cítiť rast úrokových sadzieb, čo je dôsledok preberania dlhov za iných. Aj pre Nemecko to prestáva byť akceptovateľné. Evidentne k tomu, čo naznačujete, dochádza, ale nemyslím si, že to môže zájsť priďaleko.

Deje sa na ministerstve financií niečo ako technická príprava na návrat ku korune?

To sú mimoriadne citlivé veci, o ktorých, samozrejme, treba diskutovať a byť pripravený na všetky alternatívy, ale verejne o nich diskutovať nebudem. No nie je to neriešiteľná vec. Slovensko už vlastnú menu raz prijímalo, čím nevravím, že by sme sa o to mali teraz usilovať. Náklady a dôsledky by boli enormné. Keby sa však zvyšovali náklady spojené napríklad s eurovalom alebo zavádzaním fiškálnej únie, ktoré by nám obmedzovali konkurencieschopnosť, mala by byť krajina pripravená na všetky alternatívy.

Ako ďaleko sú prípravy mechanizmov na kontrolu verejných financií, napríklad fiškálna rada?

Teraz sme sa tomu intenzívne nevenovali, ale budúci rok bude rokom intenzívnych diskusií a prípravných prác, legislatívnych aj inštitucionálnych.

(Zdroj: Trend, 16.12.2010, František Múčka)