Euro - nechcené Ficove dieťa
Streda, 19. 9. 2007
Vstup do eurozóny je jediný skutočne dôležitý strategický cieľ Ficovej vlády. Cieľ, na splnenie ktorého vytvorila dobré predpoklady bývalá vláda, keď dostala Slovensko ako prvú a zatiaľ jedinú krajinu V4 do europredsiene (ERM II) už v novembri 2005.
Nezaškodí pripomenúť, že Fico záväzok vstupu do eurozóny neprijal kvôli vnútornému presvedčeniu o výhodnosti a potrebnosti takéhoto riešenia, ale pod tlakom silného znehodnocovania slovenskej koruny po oznámení o vytvorení vlády SMER, SNS, HZDS. Inak povedané, finančné trhy Fica k prevzatiu takéhoto záväzku donútili.
Keďže ekonomika utešene rastie a rušenie reforiem sa, až na zdravotnícku, nekoná, optimizmus ohľadom nášho členstva v eurozóne neustále narastal. Podľa prieskumu Ineko to bolo od 52% v septembri 2006 až do 78% v júli 2007. Keď sme spolu s Ivanom Štefancom na tlačovej konferencii SDKÚ-DS v máji 2007 varovali pred ohrozením prijatia eura, ostali sme v tomto názore osamotení.
V júni 2007 ECB vo svojej správe uviedla, že udržanie inflácie v rámcoch maastrichtských kritérií môže byť pre Slovensko z dlhodobejšieho hľadiska problémom. V auguste vláda priznala problémy v komunikácii s európskymi inštitúciami a v septembri 2007 misia Eurostatu navrhla preklasifikovať niektoré výdavky zo súkromných do verejných, čím by sa dodatočne verejné výdavky za rok 2006 zvýšili o 0,7% HDP, teda asi o 11,5 mld. Sk.
Nezaškodí pripomenúť, aké skutočnosti nás v máji 2007 viedli k varovaniu ohľadom možného ohrozenia vstupu do eurozóny.
Za najvážnejšie riziká možno považovať práve udržateľnosť plnenia maastrichtských kritérií. Inflačné kritérium je ohrozené politickým tlakom na nižšie ceny regulovaných komodít. To síce vedie z krátkodobého hľadiska k nižším cenám a teda k plneniu inflačného kritéria, v strednodobom a dlhodobom horizonte to však znamená ceny vyššie. Dôvodom je, že nižšie aktuálne ceny neumožňujú dostatočnú mieru návratnosti investícií a vedú k podinvestovaniu v dotknutých rezortoch, čo potom v budúcnosti povedie k cenám vyšším. Ako príklad môžu slúžiť vodárne a kanalizácie, ktoré dosiahli v roku 2006 zisk okolo 1 mld. Sk, avšak za rok 2007 po politicky vynútenej zmene v regulácii už očakávajú zisk len na úrovni okolo 100 mil. Sk. Ďalším dôkazom, že presne takto to funguje, je obdobie mečiarovej vlády 1994 – 1998, kedy boli regulované ceny určované priamo vládou, boli administratívne držané na nižšej ako ekonomickej úrovni, čo spôsobilo, že nevyhnutný nárast týchto cien po roku 1998 bol omnoho vyšší, ako napr. v Českej republike, kde k deregulácii dochádzalo plynule počas deväťdesiatych rokov.
Deficit verejných financií môže byť ďalším problémom. Vláda napriek rekordne rastúcej ekonomike a daňovým príjmom nepremyslenými krokmi a zlým riadením zvyšuje zadlženosť takých subjektov, ktoré sa síce doteraz nezapočítavali do verejných výdavkov, avšak po prekročení istej miery sa veľmi ľahko môžu. Ide o diaľničnú spoločnosť, nemocnice, televíziu, rozhlas, železničné spoločnosti. Vo všetkých týchto subjektoch za posledný rok výrazne vzrástla zadlženosť. Neochota Eurostatu akceptovať takého skryté navyšovanie verejných výdavkov, je pochopiteľná. Zadlžovanie týchto kvázi verejných subjektov zvýši v budúcnosti nevyhnutne verejné výdavky a teda ohrozí udržateľnosť plnenia kritéria deficitu.
Dobrým príkladom je zdravotníctvo. V dôsledku rušenia reformy a absencie akejkoľvek zmysluplnej stratégie rastie zadlženosť nemocníc, predovšetkým tých vo verejnom vlastníctve. Skôr, alebo neskôr budú musieť byť oddlžené a zaplatiť to môžu len daňoví poplatníci. Dôveru členov eurozóny ani európskych inštitúcií určite nezvýšil zámer vlády napumpovať do ekonomiky 150 mld. Sk na diaľnice cez veľmi slabo pripravené projekty verejno – súkromného partnerstva (PPP).
Nedostatočná príprava môže okrem iného znamenať aj riziko prekvalifikovania takýchto výdavkov zo súkromných do verejných. Dôveru v udržateľnosť zodpovednej rozpočtovej politiky určite neposilňujú Ficom avizované zámery štátu investovať v energetike, najmä jadrovej, či developerské plány ministrov Kaliňáka a Počiatka ohľadom budovania vládneho mestečka. Už ani nehovoriac o tom, že viacerí členovia vlády na čele s jej predsedom sa niekedy priamejšie, inokedy nepriamejšie zastrájajú, ako to roztočia s výdavkami po vstupe do eurozóny, ako budeme budovať silný sociálny štát, či plniť predvolebné sľuby. Pritom všetci ekonómovia, ale najmä všetci rozhodujúci politici v EÚ ktorí nakoniec o našom členstve budú rozhodovať, vedia, že po vstupe do eurozóny musí byť rozpočtová disciplína nie slabšia, ale omnoho, omnoho silnejšia ako pred vstupom do nej. Pri tak vysokom raste, aký dnes slovenská ekonomika dosahuje, je to dokonca platné ešte viac.
Okrem rizika neplnenia, alebo nedržateľného plnenia maastrichtských kritérií, sú tu aj ďalšie riziká. Vláda nevenuje dostatočnú pozornosť technickej príprave, vyše roka chýbal viceguvernér NBS zodpovedný za túto oblasť, mešká príprava legislatívy aj informačná kampaň.
Za vážny problém, ktorý už vláda aj priznala, možno považovať nedostatočnú komunikáciu. Vstup do eurozóny je vstupom do klubu. Nový člen klubu musí požívať dôveru všetkých starých členov. Formálne splnenie kritérií je podmienka nevyhnutná, obávam sa však, že nemusí byť postačujúca.
Dôležitá bude dôvera v to, že Slovensko bude pravidlá (najmä pravidlá Paktu rastu a stability) plniť aj potom, ako do eurozóny vstúpi. A tu je práve problém, ktorý je popri vyššie popísaných rizikách udržateľného plnenia kritérií, spojený aj s tým, že vláda nemá v EÚ a najmä medzi vplyvnými členmi eurozóny skutočných spojencov a priateľov. Smer-u bolo pozastavené členstvo v socialistickej internacionále, SNS je v EÚ považovaná za extrémistickú stranu, HZDS sa dodnes neúspešne pokúša o zaradenie do medzinárodných straníckych štruktúr. Predseda vlády sa na summitoch EÚ nudí a dostatočne ostentatívne to aj dáva najavo, minister financií navštevuje pravidelné porady ministrov financií len sporadicky a je úplne pasívny.
Vstup do eurozóny je pre ekonomiku, krajinu a občanov dôležitý. Znamenal by vyšší ekonomický rast, a teda aj vyšší rast zamestnanosti a životnej úrovne, rýchlejšie dobiehanie vyspelých krajín. Nezodpovedná a nekompetentná politika vlády R. Fica splnenie tohto cieľa ohrozuje. Fico euro nechcel, bolo mu nanútené okolnosťami, a myslím si, že dodnes nie je úplne presvedčený, či ho vlastne chce, alebo nie. Tak sa aspoň správa. Správa sa ako nezodpovedná rodička, ktorá svojim správaním ohrozuje nielen zdravie, ale dokonca aj život ešte nenarodeného dieťaťa.
